Návrat

„Okrem toho, ak by tieto bytosti boli skutočne mimozemšťanmi,“ pokračovala Elisa, „predstav si, aká by bola dôležitá pre vás vojakov „truhlica“. Možno aj viac ako jej „vzácny obsah“.

Jack chvíľku rozmýšľal, potom povedal: „Tu väzí dôvod záujmu zo strany ELSAD. Pochovaná nádoba by mohla byť niečo oveľa zaujímavejšie ako iba jednoduchý keramický hrniec.“

„Šikovný. A teraz, klinec programu,“ zvolala Elisa teatrálne. „Ladies and gentlemen, predstavujem vám, čo som našla dnes ráno.“

Dotykom obrazovky sa na počítači objavila nová fotografia. „Ale veď to je ten istý symbol ako na tabuľke“, zvolal Jack.

„Presne. Ale túto fotku som urobila dnes,“ odpovedala spokojná Elisa. „Tak sa zdá, že Abrahám na označenie „Bohov“ použil ten istý symbol, ktorý použili už Sumeri: hviezdu s dvanástimi planétami okolo nej a ktorú som, div sa svete, našla vysekanú na veku „truhlice“, ktorú odhaľujeme.“

„Možno to však nič neznamená,“ poznamenal Jack. „Možno je to iba náhoda. Symbol by mohol mať aj tisíc iných významov.“

„Áno? A teda toto je čo podľa teba?“ a ukázala mu poslednú fotografiu. „Urobili sme ju z vonkajšej strany nádoby pomocou nášho prenosného röntgenového prístroja.“

Jackovi sa iba ohromene rozšírili oči.

Kozmická loď Theos – Analýza dát

Petri bol ešte zahĺbený do analýzy sondy, keď mu Azakis, vrátiac sa k palubnej doske povedal: „Dajú nám vedieť.”

„Čo v podstate znamená, že si máme poradiť sami,“ trpko skonštatoval Petri.

„Viac menej ako zvyčajne, nie?“ odpovedal Azakis a potľapkal priateľa po pleci. „Čo mi vieš povedať o tej hromade kovu?“

„Okrem toho, že chýbalo naozaj máličko, aby nám poškriabala lak vonkajšieho plášťa, môžem s takmer absolútnou istotou iba potvrdiť, že máš trojlopatkový kamarát nevyslal žiadnu správu. Zdá sa, že sonda bola navrhnutá iba na analyzovanie a štúdium kozmických telies. Taký nejaký osamelý vesmírny cestovateľ, ktorý zaznamenáva dáta a v určitých intervaloch ich odosiela do základne,“ a ukázal na holograme vznášajúcom sa v miestnosti na detail antény.

„Pravdepodobne sme prešli okolo veľmi rýchlo na to, aby mohla zaznamenať našu prítomnosť,“ odvážil sa vysloviť svoj predpoklad Azakis.

„Nielen to, priateľu. Jej palubné prístroje sú naprogramované na analyzovanie telies vzdialených stovky tisícok kilometrov a my sme preleteli tak blízko, že keby sme neboli vo vákuu, tlaková vlna by ju otáčala ako hračku.“

„A teraz, keď sme sa vzdialili, myslíš, že môže registrovať našu prítomnosť?“

„Myslím, že nie. Sme rozhodne veľmi malí a rýchli na to, aby sme sa dostali do jej bodu záujmu.“

„Dobre,“ zvolal Azakis. „Konečne nejaká dobrá správa.“

„Skúsil som urobiť analýzu metódy vysielania dát, ktorú používa sonda,“ pokračoval Petri. „Zdá sa, že ešte nie je vybavená technológiou „svetelných vírov“ ako naša, ale ešte používa starý systém modulácie frekvencie.“

„Nebolo to to, čo používali naši predkovia ešte pred Veľkou revolúciou14 ?“ opýtal sa Azakis.

„Presne. Nebolo to bohvieako účinné, ale veľmi dlhý čas to dovoľovalo výmenu informácií na celej planéte a rozhodne to prispelo k tomu, že postúpili až tam, kde sme teraz.“

Azakis si sadol na veliteľské kreslo, chvíľočku si hrýzol ukazovák a potom povedal: „Ak sa tento komunikačný systém používa v súčasnosti na Zemi, možno by sme mohli zachytiť nejaké ich vysielanie.“

„Áno, možno aj nejaký pekný film porno“, komentoval to Petri a mierne vyplazil jazyk v ľavom kútiku úst.

„Prestaň so somarinami. Prečo radšej neskúsiš prispôsobiť na túto technológiu náš sekundárny komunikačný systém? Chcel by som tam prísť pripravený čo najlepšie.“

„Rozumiem. Zase pár hodín roboty v tej tesnote.“

„A čo povieš, keby sme predtým niečo zjedli?“ ozval sa Azakis, ktorý tým predbehol priateľovu žiadosť, ktorá by určite nasledovala.

„Toto je prvá rozumná vec, ktorú si dne navrhol,“ odpovedal Petri. „Až som z toho vzrušenia vyhladol.“

„Dobre, urobíme si pauzu, ale rozhodnem ja, čo si dáme. Pečeň Nebir, čo si vybral včera, mi ostala tak dlho v žalúdku, až som mal pocit, že zapustila korene.“

Približne po desiatich minútach, keď sa naši dvaja cestovatelia ešte iba chystali zjesť svoje jedlo, na Zemi, v Centre riadení kozmických letov v NASA, jeden mladý inžinier zaznamenal zvláštnu odchýlku z dráhy jednej sondy, ktorú monitoroval.

„Šéfe,“ povedal do mikrofónu, ktorý mal tak centimeter od úst a ktorý bol pripojený k slúchadlám. „Možno máme problém.“

„Aký typ problému?“ poponáhľal sa s odpoveďou inžinier zodpovedný za lety.

„Zdá sa, že Juno, z nejakého mne neznámeho dôvodu, utrpela odklon od svojej určenej dráhy.“

„Odklon? A o koľko? A z akého dôvodu?“ Už na sebe cítil studený pot. Náklady na tento let boli strašne vysoké a nič sa nesmelo pokaziť.

„Analyzuje dáta práve v tejto chvíli. Telemetria indikuje odchýlku 0,01 stupňa, ale bez nejakého evidentného motívu. Zdá sa, že všetko funguje správne.“

„Možno narazila do nejakej skaly,“ odvážil sa o hypotézu starší inžinier. „V podstate pás asteroidov nie je až tak ďaleko.“

„Juno je prakticky v obežnej dráhe Jupitera a tam by nemali byť,“ taktne namietol ten mladý.

„Tak čo sa stalo? Musela sa predsa vyskytnúť nejaká chyba.“ Rozmýšľal chvíľku a potom nariadil: „Chcem dvojitú kontrolu všetkých palubných prístrojov. Výsledky do piatich minút na môj počítač,“ a ukončil komunikáciu.

Mladý inžinier si náhle uvedomil zodpovednosť, ktorou ho poverili. Pozrel si na ruky: mierne sa mu triasli. Musí to ignorovať. Požiadal svojho kolegu, aby vykonal diferencovaný check-up sondy a prekrížil prsty. Počítače začali so sekvenčnou naprogramovanou analýzou všetkých dát a po niekoľkých minútach sa na obrazovke ukázali výsledky:

Kontrola ukončená. Všetky prístroje sú funkčné.

„Zdá sa, že všetko je v poriadku,“ poznamenal kolega.

„Tak čo sa vlastne stalo? Keď to nezistíme do dvoch minút, šéf nás pošle oboch do čerta,“ a začal freneticky zadávať príkazy klávesnicou, ktorú mal pred sebou.

Nič, nič a ešte raz nič. Všetko perfektne funguje.

Musel si niečo vymyslieť a musel to urobiť veľmi rýchlo. Začal prstami klopkať po stole. Pokračoval v tom tak desať sekúnd, potom sa rozhodol použiť prvé nepísané pravidlo príručky správania sa na pracovisku: nikdy neprotirečiť šéfovi.

Zapol mikrofón a spustil: „Šéfe, mali ste pravdu. Bol to skutočne malý asteroid, ktorý donútil sondu odbočiť z dráhy. Našťastie ju nezasiahol priamo, ale iba preletel v jej tesnej blízkosti. Zrejme hmota asteroidu vytvorila minimálnu gravitačnú príťažlivosť voči našej sonde Juno, čo spôsobilo odchýlku z obežnej dráhy. Posielam vám dáta,“ a zatajil dych.

Po niekoľkých sekundách, ktoré sa mu zadali nekonečnými, sa v slúchadlách ozval šéfov hlas: „Bol som si istý. Chlapče môj, inštinkt starého vlka neporazíš.“ Potom dodal: „Zaistite aktiváciu motorov sondy a napravte orbitu. Nedopustím, aby došlo k chybám,“ a ukončil konverzáciu. Po chvíľočke ju znovu aktivoval a poznamenal: „Vynikajúca práca, chlapci!“

Mladý inžinier si uvedomil, že v tele sa mu znovu rozprúdila krv. Srdce mu búchalo tak silno, že cítil jeho pulzovanie aj v ušiach. V podstate, mohlo sa to naozaj stať aj takto. Obrátil sa na svojho kolegu a zdvihol palec, čím naznačil, že je všetko v poriadku. Druhý mu odpovedal žmurknutím. Tak toto zvládli, aspoň nateraz.

Nasiriya – Po večeri

Z registračného zariadenia sa znovu ozvalo pípnutie a prístroj sa znovu zapol. Z malého reproduktora v aute znovu vychádzal hlas doktorky. „Myslím, že by sme už mali ísť, Jack. Zajtra musím vstávať skoro, aby som pokračovala s vykopávkami.“

„Dobre,“ odpovedal plukovník. „Idem poďakovať kuchárovi a potom pôjdeme.“

„No do prdele,“ vybuchol chudý. „Kvôli tebe nám unikla najlepšia časť.“

„Ale veď som to neurobil naschvál,“ ospravedlňoval sa tlstý. „Mohli by sme povedať, že na systéme došlo k poruche a že časť rozhovoru sme nemohli zaregistrovať.“

„Vždy aby som ťa zachraňoval“, skonštatoval druhý.

„Odčiním to. Už mi napadlo, ako by sme sa mohli dostať k počítaču našej doktorky.“ Chytil si nos palcom a ukazovákom a povedal: „Vlezieme dnes do jej izby a skopírujeme všetky údaje bez toho, že by to zistila.“

„A ako to chceš urobiť? Čo jej budeme spievať uspávanku, aby sa nezobudila?“

„Nestrachuj sa kamarát. Mám eso v rukáve,“ a žmurkol.

V reštaurácii sa medzitým Jack a Elisa pripravovali na odchod. Plukovník zapol prenosnú vysielačku a zavolal stráž: „Odchádzame.“

„Tu vonku je všetko pokojné, plukovník,“ odpovedal hlas v slúchadle.

Plukovník opatrne otvoril dokorán dvere reštaurácie, vyzrel von a potom chvíľku pozoroval okolie. Vonku, pri aute, stál ten istý vojak, ktorý priviezol Elisu.

„Môžeš ísť, chlapče,“ nariadil mu plukovník. „Doktorku odprevadím ja.“

Vojak skočil do pozoru, vojensky pozdravil a, hovoriac niečo do svojej vysielačky, zmizol v tme.

„Bol to prekrásny večer, Jack,“ povedala Elisa vychádzajúc von. Zhlboka sa nadýchla čerstvého nočného vzduchu a dodala: „Už veľmi dávno som nezažila niečo také pekné. Srdečne ďakujem,“ a vylúdila jeden zo svojich krásnych úsmevov.

„Poď, nie je ešte veľmi bezpečné stáť vonku v tejto oblasti,“ a s týmito slovami jej otvoril dvere a pomohol nastúpiť do auta.

Veľké tmavé auto riadené plukovníkom vyštartovalo rýchlo a zanechalo za sebou iba kúdol prachu.

„Aj mne sa to veľmi páčilo. Nikdy by som si nebol pomyslel, že večer s „mudrlantskou doktorkou“ by mohol byť taký príjemný.“

„Mudrlantskou? Takto ma hodnotíš?“ otočila sa naňho tváriac sa urazene.

„Hej, mudrlantská, ale aj veľmi sympatická, inteligentná a rozhodne veľmi príťažlivá.“ Keďže sa pozerala vonku, využil to a pohladil jej nežne vlasy na zátylku.

Pod jeho dotykom jej po chrbte prebehli príjemné zimomriavky. Nemohla však podľahnúť tak skoro. Jej vzrušenie ale nezadržateľne rástlo. Rozhodla sa, že nepovie nič a užívala si príjemnú masáž. Jack, povzbudený absenciou protestov proti svojmu gestu, pokračoval v hladení jej dlhých vlasov. Naraz však jeho ruka skĺzla, najprv na plece, potom na rameno a nakoniec stále nižšie a nižšie, až kým jej jemne nepohladil prsty. Ona, ešte stále otočená k oknu, vzala jeho ruku a rozhodne ju stisla. Jeho ruka bola veľká a silná. Kontakt s ňou v nej vyvolával pocit bezpečnosti.

Z neveľkej diaľky ich sledovalo druhé tmavé auto a osoby v ňom sa snažili pochopiť niečo z dialógu.

„Myslím, že tých desať dolárov mení cieľ cesty, kamarát,“ povedal tlsťoch. „Teraz ju odvezie do hotela, ona ho pozve na posledný pohárik a už bude ruka v rukáve.“

„Modli sa, aby to tak neskončilo, lebo ak nie, tak fakt neviem, ako chceš skopírovať údaje z počítača.“

„Doriti, na to som nepomyslel.“

„Ty nemyslíš nikdy na nič, čo by nemohlo skončiť v tvojom bezodnom žalúdku.“

„Poď, nenechaj, aby sa veľmi vzdialili,“ povedal tlsťoch, ignorujúc provokáciu. „Nechcel by som ich stratiť aj druhýkrát.“

Ostali chvíľu bez slova sedieť ruka v ruke. Obaja s pohľadom upretým do diaľky. Blížili sa k hotelu a Jack sa cítil dosť zmätený, neobratný. Nebolo to prvýkrát, čo bol na večeri s nejakou ženou, ale v ten večer znovu cítil všetku hanblivosť, ktorá ho trápila v mladosti a o ktorej si myslel, že ju už dávno prekonal. Zdalo sa mu, že ten dlhý kontakt ho paralyzoval. Možno by mal niečo povedať, aby prelomil to trápne ticho, ale obava, že akékoľvek slovo by mohlo zničiť tieto čarovné okamihy, ho donútila naďalej mlčať.

Poďakoval automatickej prevodovke, že nemusel pustiť jej ruku, aby radil prevodové stupne a pokračoval v nočnej jazde.

Elise sa, naopak, vracali do mysle postupne všetci „muži jej života“. Rôzne príbehy, mnohé sny, plány, radosť a šťastie, ale nakoniec vždy rovnaké rozčarovanie, horkosť a bolesť. Bolo to, ako keby osud už dávno rozhodol za ňu. Určite, vytýčil jej život plný uspokojenia a uznania z profesionálnej stránky, ale zdalo sa, že nebol naplánovaný nikto, kto by ju po tej ceste životom sprevádzal. Teraz bola tam, v cudzej krajine, na ceste tmou, ruka v ruke s mužom, ktorého až do predošlého dňa považovala za prekážku svojich plánov, no ktorý jej naopak preukazoval toľkú nehu a pozornosť. Už viackrát sa sama seba pýtala, čo by mala urobiť.

„Všetko v poriadku?“ opýtal sa Jack znepokojene, pretože postrehol, že sa jej čím ďalej, tým viac lesknú oči.

„Áno, ďakujem Jack. Iba trošku melanchólie. Prejde to skoro.“

„Je to snáď moja vina?“ poponáhľal sa s otázkou plukovník. „Povedal som niečo nevhodné?“

„Nie, naopak,“ odpovedala ihneď a láskavým hlasom dodala, „buď mi nablízku, prosím ťa.“

„Hej.... som tu. Nesmieš sa obávať ničoho. Nedovolím, aby sa ti niekedy stalo niečo zlé, ok?“

„Ďakujem, zo srdca ďakujem,“ povedala Elisa, kým sa snažila osušiť si slzy, ktoré jej pomaly stekali po lícach, „si poklad.“ Jack ostal bez slova, iba jej ešte silnejšie stisol ruku.

Na konci ulice sa zjavila vývesná tabuľa hotela. Prešli celou ulicou v mlčaní. Potom plukovník spomalil a zastavil auto presne pred vchodom. Hľadeli si uprene do očí. Pár nekonečných okamihov sa nikto z nich neodvážil nič povedať. Jack vedel, že by mal urobiť prvý krok, ale Elisa ho predbehla: „Teraz by si mi mal povedať, že to bol prekrásny večer, že som nádherná a ja by som ťa mala pozvať, aby sme si hore ešte niečo vypili.“

„No áno, zvyčajne to tak funguje,“ poznamenal Jack, trošku vykoľajený jej slovami. „Urobil by som to, keby si ty bola jedna z mnohých, ale práve to si o tebe nemyslím.“ Nabral dych a pokračoval, „myslím, že ty si skutočne výnimočná a tento spoločne strávený večer mi umožnil lepšie ťa spoznať a odhaliť toľko a takých vecí, ktoré by som si nikdy nevedel ani predstaviť u archeologičky.“

„Budem to považovať za poklonu,“ povedal ona, aby trošku odľahčila situáciu.

„Za tým brnením silnej a nezničiteľnej ženy sa skrýva, myslím, láskavé a prestrašené mláďa. Si veľmi milá a neuveriteľne citlivá.“ Možno by oľutoval, čo chcel povedať, ale nabral odvahu a pokračoval: „Aby som pravdu povedal, nezaujíma ma jednu noc sexu, ktorá by iba doplnila zbierku a ktorá v tebe ráno zanechá iba pocit obrovskej prázdnoty. Od teba by som chcel niečo viac. Vždy si sa mi veľmi páčila, priznávam.“ Už sa nedokázal zastaviť. Chytil jej obe ruky, stisol ich do svojich a pokračoval „Odkedy som ťa prvýkrát uvidel v mojej kancelárii, pochopil som, že je v tebe niečo zvláštne. Spočiatku ma, samozrejme, priťahovala tvoja krása, potom aj tvoj hlas, tvoj spôsob rozprávania, tvoje gestá, to, ako chodíš, tvoj úsmev...,“ na chvíľku sa prerušil a potom dodal, „tvoje čaro ma úplne uchvátilo. Ukradla si mi srdce. Neverím, že by som ešte dokázal myslieť na život bez teba a určite to nebude záver dnešného večera, prečo by som zmenil svoj úmysel.“

Конец ознакомительного фрагмента.

Текст предоставлен ООО «ЛитРес».

Прочитайте эту книгу целиком, купив полную легальную версию на ЛитРес.

Безопасно оплатить книгу можно банковской картой Visa, MasterCard, Maestro, со счета мобильного телефона, с платежного терминала, в салоне МТС или Связной, через PayPal, WebMoney, Яндекс.Деньги, QIWI Кошелек, бонусными картами или другим удобным Вам способом.