Návrat

Azakisovi prešli po chrbte zimomriavky, keď si spomenul na niektoré staré prototypy, ktoré pred odletom študoval na odporúčania Starešinov.

„Je to vesmírna sonda,“ povedal rozhodne Azakis. „Videl som ich niekoľko v starých archívoch Siete, vyzerali viac menej ako toto,“ pokračoval a prostredníctvom N^COM sa snažil vyhľadať čo najviac informácií o tejto téme.

„Vesmírna sonda?“ opýtal sa Petri otočiac sa prekvapene k svojmu druhovi. „A kedy sme ju vypustili?“

„Nemyslím, že je naša.“

„Nie je naša? Čo tým chceš povedať priateľu?“

„Tým chcem povedať, že ju nevyrobil ani nevypustil nikto z obyvateľov planéty Nibiru.“

Petriho tvár bola čím ďalej tým viac rozrušená. „Čo to znamená? Snáď mi nechceš povedať, že aj ty veríš tým sprostostiam o obyvateľoch iných planét?“

„To, čo viem je, že nič podobné nebolo skonštruované na našej planéte. Skontroloval som celý archív Siete a neexistuje žiadna zhoda s predmetom, ktorý je pred nami. Ani v projektoch, ktoré neboli nikdy realizované.“

„To nie je možné!“, vykríkol Petri. „Ten tvoj N^COM musí byť mimo fázy. Skontroluj lepšie.“

„Je mi ľúto, Petri. Už som kontroloval dvakrát a som si úplne istý, že toto dielo nie je naše.“

Vizuálny systém s krátkym dosahom generoval trojrozmerný obraz predmetu s podrobnou vizualizáciou aj tých najmenších detailov. Hologram sa s miernou osciláciou vznášal v strede veliteľského pracoviska vo výške približne pol metra nad zemou.

Petri ho pohybom pravej ruky začal otáčať, pričom pozorne sledoval všetky jeho detaily.

„Vyzerá, že je vyrobený z veľmi ľahkej zliatiny kovov,“ povedal Petri tónom, ktorý znel oveľa technickejšie ako pôvodný, udivený. „Motory musia byť napájané tými troma lupeňmi, tak sa mi zdá, že tie sú pokryté nejakým materiálom citlivým na slnečné svetlo.“ Nakoniec sa začal pohrávať s ovládačmi systému. „Piestik je určite nejaká anténa či prijímač a vysielač a v šesťhrannom hranole je určite „mozog“ tej veci.“

Petri čím ďalej, tým rýchlejšie otáčal hologramom, prevracal ho v každom smere. Naraz otáčanie zastavil a zvolal: „Pozri sa sem. Čo je podľa teba toto?” opýtal sa a snažil sa zväčšiť obraz.

Azakis sa priblížil čo najviac. „Vyzerá to ako symboly.“

„Dva symboly, povedal by som“, opravil ho „alebo lepšie, jeden obrázok a štyri takmer spojené symboly.“

Azakis pokračoval prostredníctvom systému N^COM vo vyhľadávaní, ale nevedel nájsť absolútne nič, čo by sa aspoň minimálne podobalo tomu, čo mali pred sebou.

Obrázok tvoril obdĺžnik, ktorý vypĺňali pozdĺžne pruhy striedavo červenej a bielej farby. V hornom ľavom rohu bol ďalší obdĺžnik modrej farby s päťdesiatimi päťramennými hviezdami bielej farby. Vpravo od neho boli štyri symboly:

JUNO

„Vyzerá to ako nejaké písmo,“ odvážil sa vyjadriť svoju teóriu Azakis. „Možno tie symboly znamenajú meno toho, kto sondu vytvoril.“

„Mohlo by to byť aj jej meno“, protirečil Petri. „Sonda sa volá „JUNO“ a symbolom tých, ktorí ju vytvorili, je ten farebný obdĺžnik.“

„Tak či tak, určite sme ju nevyrobili my,“ zhrnul Azakis. „Myslíš, že v jej vnútri môže existovať nejaká forma života?“

„Myslím, že nie. Aspoň nie taká, aké poznáme my. Priestor v zadnej komore, čo je jediný priestor, kde by sa niečo mohlo nachádzať, je príliš malý pre život nejakej bytosti.“

Zatiaľ čo rozprával, Petri už začal sondu skenovať a hľadať tak akýkoľvek znak života v jej vnútri. Po krátkom čase sa na obrazovke ukázala séria symbolov, preto ich začal rýchlo prekladať svojmu priateľovi.

„Naše senzory ukazujú, že vnútri nie je nič „živé“ a zdá sa, že tam nie sú ani žiadne zbrane. Po prvej analýze môžem konštatovať, že táto vec je nejaké prieskumné zariadenie vyslané do priestoru slnečnej sústavy, aby skúmalo niečo, o čom my zatiaľ nič nevieme.“

„Mohlo by to byť aj tak, ako hovoríš,“ potvrdil Azakis, „ale mali by sme si položiť otázku: „Vyslané kým?“

„No,“ zamyslel sa Petri, „ak vylúčime prítomnosť tajomných obyvateľov iných planét, povedal by som, že jediní, ktorí by mohli urobiť niečo také, sú tvoji starí známi pozemšťania.“

„Čo to hovoríš? Veď keď sme u nich boli naposledy, boli schopní iba tak jazdiť na koňoch. Ako by mohli dosiahnuť takúto úroveň znalostí v takej krátkej dobe? Vyslať sondu na prechádzku do vesmíru nie je hračka.“

„V krátkej dobe?“ namietol Petri dívajúc sa mu priamo do očí. „Nezabúdaj, že pre nich odvtedy uplynulo takmer 3 600 rokov. Keď si zoberieš, že ich priemerný vek dosahuje maximálne päťdesiat - šesťdesiat rokov, znamená to, že za tú dobu sa vystriedalo aspoň šesťdesiat generácií. Možno sa stali oveľa inteligentnejšími, ako si predstavujeme.“

„A možno je to práve to,“ dodal Azakis snažiac sa ukončiť priateľovu úvahu, „prečo mali Starešinovia také obavy o túto výpravu. Oni to predpokladali, teda, aspoň uvažovali o takejto možnosti.“

„Mohli nám aspoň niečo naznačiť, nie? Veď pri pohľade na túto vec nás mohlo aj poraziť.“

„Zatiaľ sme na úrovni dohadov,“ odpovedal Azakis a palcom si prechádzal po brade, „ale zdá sa, že to má zmysel. Budem sa snažiť kontaktovať Starešinov a skúsim dostať z nich nejaké informácie, pokiaľ vôbec nejaké majú. Ty sa zatiaľ snaž pochopiť niečo viac o tomto čude. Analyzuj aktuálnu dráhu, rýchlosť, hmotnosť, však ty vieš, čo treba... a skús urobiť nejaké uzávery, čo sa týka destinácie, kedy tú sondu vypustili a dáta, ktoré sú v nej uložené. Musíme vedieť čo najviac o tom, čo nás tam dolu čaká.“

„Ok, Zak,“ odpovedal Petri, zatiaľ čo už okolo neho len tak lietali farebné hologramy s nekonečným množstvom čísel a vzorcov.

„Hej, a nezabudni analyzovať tú vec, čo si identifikoval ako anténu. Ak by to bola skutočne anténa, tak by mala byť schopná vysielať a prijímať. Nechcel by som, aby tí, ktorí vyslali sondu, už dostali komunikáciu o našom stretnutí.“

Potom si to Azakis rýchlo namieril ku kabíne H^COM, jedinej na celej lodi, ktorá bola vybavená na komunikáciu na veľké vzdialenosti a ktorá sa nachádzala medzi dverami osemnásť a devätnásť modulov na interný presun. Dvere kabíny sa otvorili s tichým zasyčaním a Azakis sa vsunul do úzkej kabíny.

Ktovie, prečo ju urobili takú malú... spýtal sa sám seba, kým sa snažil usadiť sa na uzučkom sedadle, ktoré sa automaticky zosunulo zhora. Možno chceli, aby sme ju používali čo najmenej...

Kým sa mu za chrbtom zatvárali dvere, začal zadávať príkazy na konzole pred sebou. Musel počkať niekoľko sekúnd na stabilizáciu signálu. Naraz sa na holografickom displeji, takmer rovnakom ako bol ten v jeho miestnosti, začala zobrazovať rokmi poznačená tvár s ostrými črtami patriaca jeho nadriadeného Starešinu.

„Azakis,“ povedal muž s náznakom úsmevu a pozdravil ho aj zdvihnutím kostnatej ruky. „Čo ťa primälo, aby si tak náhle volal úbohého starca?“

Nikdy sa presne nedozvedel presný vek svojho nadriadeného. Nikto nepoznal takéto súkromné informácie o nikom zo Starešinov. Iste videl už veľa otáčok okolo slnka. Napriek tomu jeho oči blúdili sprava doľava a naopak tak, že ani on by to nedokázal lepšie.

„Došlo k veľmi prekvapujúcemu stretnutiu, teda aspoň pre nás bolo veľmi prekvapujúce,“ začal Azakis bez veľkých okolkov, pričom sa snažil pozerať priamo do očí svojho partnera. „Takmer sme narazili do jedného čudného telesa,“ pokračoval, snažiac sa zachytiť každý, aj minimálny náznak mimiky na tvári Starešinu.

„Telesa? Pokús sa vysvetliť mi to lepšie, synu.“

„Petri ho ešte stále analyzuje, ale my si myslíme, že by to mohol byť nejaký druh sondy a som si istý, že nie je naša.“ Oči Starešinu sa rozšírili v úžase. Zdalo sa, že aj on je prekvapený.

„Na trupe sme našli vyryté nejaké zvláštne symboly, vyzerá to na neznámy jazyk,“ dodal. „Posielam ti všetky údaje.“

Zdalo, že pohľad Starešinu sa na chvíľku stratil v diaľke, kým prostredníctvom svojho O^COM analyzoval tok prichádzajúcich informácií.

Po pár okamihoch, ktoré sa však zdali nekonečné, sa jeho oči znovu upreli na svojho partnera a tónom, ktorý neprezrádzal žiadne emócie, povedala: „Okamžite zvolám Radu starešinov. Všetko naznačuje, že vaše počiatočné dedukcie sú presné. Ak by to bola skutočne pravda, museli by sme okamžite prehodnotiť naše plány.“

„Čakáme na správy“, s týmito slovami Azakis ukončil komunikáciu.

Nasiriya – Večera

Plukovník a Elisa popíjali už tretí pohár šampanského a nálada už bola pomerne neformálna.

„Jack, musím povedať, že tento Masgouf je božský. Ani ho nedojeme, je obrovský.“

„Nuž, je skutočne vynikajúci. Mali by sme zložiť poklony kuchárovi.“

„Možno by som sa zaňho mala vydať, aby mi varil,“ povedala Elisa so smiechom a trochu preháňajúc. Alkohol už začínal účinkovať.

„Tak to teda nie, nech sa postaví do radu. Ja som prvý.“ Odvážil sa namietnuť a pomyslel si, že snáď to až tak neprehnal. Elisa sa zatvárila, že to nepočula a ďalej jedla svoju porciu jesetera.

„Ty nie si ženatý, však?“

„Nie, nikdy som na to nemal dosť času.“

„To je len stará výhovorka,“ namietla ona so zlomyseľným úsmevom.

„No, mal by som povedať, že raz som bol veľmi blízko, ale vojenský život sa ťažko kombinuje s manželstvom. A ty?“ dodal a tým ukončil tému o spomienke, ktorá, ako sa zdalo, ešte neprebolela. „Bola si niekedy vydatá?“

„Žartuješ? Kto by už len zniesol ženu, ktorá trávi väčšinu svojho času cestovaním po svete, kopaním a hrabaním pod zemou ako krtko a ktorá sa zabáva tým, že otvára hroby staré tisícky rokov?“

„Veď to,“ povedal Jack s horkým úsmevom, „evidentne nie sme vhodní pre manželstvo.“ A kým zdvíhal pohár, navrhol melancholicky: „Vypime si na to.“

Vtom k nim podišiel prišiel čašník a priniesol im ďalší práve upečený Samoons13 , čím našťastie prerušil trudnú chvíľku.

Jack využil prerušenie a snažil sa rýchlo potlačiť znenazdajky obnovené spomienky. To už bolo dávno. Teraz má pred sebou prekrásnu ženu a mal by sa sústrediť iba na ňu. Nakoniec, nebolo to až také ťažké.

Hudba znejúca v pozadí pomáhala vytvárať magickú atmosféru. Elisa, osvetlená troma sviečkami stojacimi v strede stola, bola nádherná. V jej vlasoch boli odlesky zlatej a medenej farby a jej pleť bola hladká a opálená. Jej prenikavé oči mali farbu zelenej hlbočiny. Mäkké pery sa pomaly snažili oddeliť kúsok jesetera od kosti, ktorú držala medzi prstami. Bola taká zvodná.

Elisa si nenechala ujsť slabú chvíľku plukovníka. Položila kosť na okraj taniera a s dávkou nedbanlivosti si oblizla najprv ukazovák, potom aj palec. Mierne sklonila hlavu a pozerala sa naňho tak intenzívne, že Jack mal pocit, že mu srdce ide vyskočiť z hrude a skončí priamo v tanieri.

Zbadal, že už nemá situáciu pod kontrolou a, predovšetkým, že už nemá pod kontrolou seba samého a okamžite sa snažil pozbierať sa. Bol už dosť starý na to, aby sa správal ako zaľúbený pubertiak, ale to dievča malo v sebe niečo, čo ho nenormálne priťahovalo.

Nabral dych, pošúchal si tvár rukami a skúsil povedať: „Čo povieš, skúsime dojesť aj posledný kúsok?“

Usmiala sa, zobrala rukou kúsok zostávajúceho jesetera, mierne sa zdvihla zo stoličky, natiahla sa smerom k nemu a podala mu kúsok k ústam. V tejto polohe jej výstrih zvýraznil kypré poprsie. Jack, očividne v rozpakoch, zobral do úst naraz celý kúsok, ale bez toho, že by sa perami dotkol jej prstov. Jeho vzrušenie narastalo. Elisa sa s ním zahrávala ako mačka s myšou a Jack sa tomu nedokázal nijako ubrániť.

Potom, s výrazom nevinného dievčatka si Elisa znovu pohodlne sadla a, ako keby sa vôbec nič nestalo, rukou privolala vysokého a chudého čašníka, ktorý sa ihneď priblížil k stolu.

„Myslím, že nadišla chvíľa na dobrý kardamómový čaj. Čo povieš, Jack?“

Jack, ktorý sa ešte neprebral z predchádzajúcej situácie, zakoktal niečo ako „vlastne áno, ok...“ A kým si upravoval sako a snažil sa znovu nadobudnúť kontrolu, dodal: „Myslím, že je vynikajúci na zažívanie.“

Uvedomil si, že to, čo povedal, bolo smiešne, ale v tom momente mu nič iné nenapadlo.

„Bolo to všetko skutočne krásne, Jack, krásny večer, ale nezabúdajme na hlavný dôvod nášho stretnutia. Musím ti niečo ukázať, pamätáš sa?“

Plukovník v tej chvíli myslel na všetko, len nie na robotu. V každom prípade však mala pravdu. Išlo o oveľa dôležitejšie veci ako jeden hlúpy flirt. Ale pravdou bolo aj to, že jemu sa ten flirt vôbec nezdal hlúpy.

„Iste,“ odpovedal, snažiac sa nadobudnúť znovu autoritatívny výraz. „Som skutočne zvedavý, čo si odhalila.“

Tlsťoch, ktorý v neďaleko zaparkovanom aute všetko počúval, vyhŕkol: „To je ale opica. Všetky ženy sú rovnaké. Najprv ťa pobláznia, aby sa ti zdalo, že stúpaš ku hviezdam a potom ťa nechajú tak.“

„Myslím, že tvojich desať dolárov sa čoskoro ocitne v mojom vrecku,“ odvetil chudý a schuti sa zasmial.

„Aby som pravdu povedal, mne je to úplne fuk, koho si naša doktorečka zoberie do postele. Nezabúdaj, že sme tu na to, aby sme zistili, čo vie.“ A kým si hľadal pohodlnejšiu polohu na sedadle, pretože ho už začal pobolievať chrbát, dodal: „Mali sme vymyslieť aj spôsob, ako umiestniť do toho lokálu aj takú malú šikovnú telekameru.“

„Hej, a najlepšie pod stolom, aby si sa mohol pozerať aj na jej stehná.“

„Debil. Kto bol ten hlupák, čo si ťa vybral pre túto úlohu?“

„Náš šéf, kamarát môj. A odporúčam ti neurážať ho, pretože aj on vie, ako a kam umiestniť mikrofóny a nemyslím, že by mal nejaký problém namontovať ich aj v tomto aute.“

Tlsťoch až podskočil a chvíľku sa mu zdalo, že mu prestalo biť srdce. Snažil sa postupovať v kariére a uraziť svojho priameho nadriadeného by neviedlo k úspechu.

„Prestaň trepať,“ povedal a snažil sa obnoviť profesionálny výraz. „Snaž sa robiť si dobre svoju robotu a dúfajme, že sa na základňu vrátime s niečím konkrétnym.“ Po tomto zhodnotení uprel zrak do diaľky a sledoval nejaký nedefinovaný bod v tme za mierne zahmleným oknom.

Elisa vytiahla z kabelky svoj vreckový počítač, položila ho na stôl a začala s prezeraním fotiek. Zvedavý plukovník sa snažil natiahnuť, aby zazrel aspoň niečo, ale uhol, pod ktorým videl obrazovku, mu to nedovolil. Keď našla, čo hľadala, Elisa sa zdvihla a sadla si vedľa neho.

„Takže,“ začala Elisa, „pohodlne sa usaď, pretože príbeh je veľmi dlhý. Budem sa snažiť zostručniť ho ako sa len bude dať.“

Ukazovákom sa rýchlo posúvala po obrazovke, na ktorej sa ukázala tabuľka s vyrytými čudnými znakmi a klinovými nápismi.

„Toto je fotka jednej z tabuliek, ktoré boli nájdené v hrobe kráľa Balduina II v Jeruzaleme,“ pokračovala Elisa, „o ktorom sa predpokladá, že bol prvým človekom, kto v roku 1 119 otvoril jaskyňu Macpela, nazývanú aj Jaskyňa Patriarchov, kde by mal byť pochovaný Abrahám a jeho dvaja synovia Izák a Jakub. Tieto hrobky by sa mali nachádzať pod zemou na mieste, kde sa dnes nachádza takzvaná Mešita alebo Abrahámova svätyňa v Hebrone v Predjordánsku.“ A ukázala mu fotografiu mešity.

„V hrobkách,“ pokračovala Elisa, „vraj kráľ našiel, okrem nespočetného množstva rôznych predmetov, aj niekoľko tabuliek, ktoré mali patriť Abrahámovi. Dokonca sa tvrdí, že by to mohol byť určitý druh denníka, ktorý si Abrahám písal a do ktorého zaznamenával najdôležitejšie chvíle svojho života.“

„Niečo také ako zápisník z ciest?“ skúsil uhádnuť Jack, dúfajúc, že si trošku šplhol.

„V určitom zmysle áno, vzhľadom na to, že na tú epochu prešiel riadny kus cesty.“

Elisa sa posunula na ďalšiu fotografiu a pokračovala s výkladom. „Najväčší odborníci na jeho jazyk a spôsoby grafického vyjadrovania v tej dobe sa snažili preložiť vytesané texty na tejto tabuľke. Názory na preklad niektorých častí sa, samozrejme, líšil, ale všetci súhlasili s tým, že toto,“ a pri týchto slovách zväčšila detail fotografie, „možno preložiť ako „truhlica“ alebo ako „Božská amfora“. Okrem toho tu sú slová ako „pochovávanie“, „tajomstvo“ a „ochrana“, ktoré sú pomerne jasné.“

Jack sa prestával orientovať, ale pokyvkávaním hlavou sa snažil Elisu presvedčiť, že je dokonale v obraze. Ona sa naňho chvíľočku zadívala a pokračovala: „Tento symbol, naopak,“ a posúvala prstom po obrazovke, aby sa obraz čo najviac vyjasnil, „by mal podľa niektorých vedcov predstavovať hrob. Hrob nejakého boha. A táto časť tu by mala opisovať jedného z Bohov, ako upozorňuje ľudí stojacich okolo neho, alebo im dokonca hrozí.“

Plukovníkovi sa, trošku následkom alkoholu, trošku následkom omamného parfumu šíriaceho sa z Elisy a trošku preto, že sa stratil v jej očiach, začali miznúť súvislosti. Naďalej však prikyvoval, ako by mu bolo všetko nad slnko jasnejšie.

„Takže, aby som to skrátila,“ pokračovala Elisa, ktorá postrehla postupne sa otupujúci Jackov pohľad, „odborníci interpretovali obsah tejto tabuľky ako zobrazenie udalosti, ktorá sa stala počas Abrahámovho života, v ktorej nejaký predpokladaný Boh, lepšie povedané Bohovia, schovali alebo zakopali v blízkosti jedného ich hrobu niečo veľmi vzácne, teda aspoň pre nich veľmi vzácne.“

„Zdá sa mi to dosť všeobecné tvrdenie, začal Jack, snažiac sa tváriť sa prísne. „Povedať, že pochovali niečo veľmi vzácne v blízkosti nejakej hrobky Bohov nie je určite to isté, ako mať súradnice GPS. Mohlo by sa to týkať čohokoľvek a kdekoľvek.“

„Máš pravdu, ale všetky nápisy, predovšetkým nápisy pochádzajúce z takého dávneho obdobia, sa musia v podstate interpretovať a vysvetľovať v určitom kontexte. Preto existujú odborníci a, úplne náhodou, práve ja som jedna z nich.“ S týmito slovami začala napodobňovať gestá modelky, ktorú fotografujú paparazzi.

„Dobre, dobre, viem, že si šikovná. Teraz sa ale pokús vysvetliť to aj obyčajným smrteľníkom.“

„V podstate,“ upokojila sa Elisa a začala znovu rozprávať, „po analyzovaní a porovnaní historických artefaktov rôzneho druhu, teda porovnaním skutočných príbehov, legiend, povestí a všetkého možného, čo sa primiešalo, najväčšie „mozgy“ zeme potvrdili, že táto rekonštrukcia sa zakladá na pravde. Na tejto báze sa archeológovia z celého sveta pustili hľadať toto tajomné miesto.“

„Ale čo má s tým všetkým spoločné ELSAD?“ Plukovníkovi znova začínali fungovať mozgové závity. „Mne povedali, že tieto výskumy by mali byť zamerané na vyhľadávanie čudesných výrobkov, dokonca vraj mimozemského pôvodu.“

„A možno je to práve tak,“ odpovedala Elisa. „Je to už dávno rozšírený názor, že títo záhadní „Bohovia“, ktorí v dávnych vekoch blúdili po Zemi, boli vlastne humanoidi pochádzajúci z ďalekej planéty nachádzajúcej sa mimo našej slnečnej sústavy. S ohľadom na ich vysokovyvinutú technológiu a ich poznatky z medicíny a vedy všeobecne nie je také ťažké uveriť, že ich považovali za bohov schopných činiť všelijaké zázraky.“

„To áno,“ prerušil ju Jack. „Aj ja, keby som doletel bojovým vrtuľníkom Apache medzi kmene v Amazonskom pralese a začal by som dookola púšťať rakety, tiež by si ma mohli pomýliť s nejakým zúrivým bohom.“

„To je presne účinok, ktorý museli mať tie záhadné bytosti na ľudí v tej dobe. Niekto dokonca hovorí, že to boli práve mimozemšťania, kto do Homo Erectus zasial semeno inteligencie a pretvoril ho tak za niekoľko málo tisícročí na to, čo dnes poznáme ako Homo sapiens sapiens.“

Elisa sa pozorne dívala na čím ďalej, tým viac ohromenú plukovníkovu tvár a rozhodla sa pre úder pod pás. „Aby som pravdu povedala, myslela som si, že ako vedúci tejto výpravy si viac informovaný.“

„To som si myslel aj ja,“ vybuchol Jack. „Je zrejmé, že tí hore dodržiavajú zvyčajnú filozofiu: čím menej vieš, tým lepšie.“ Nad predchádzajúcou láskavosťou začala prerastať zlosť.

Elisa si to všimla, položila svoj vreckový počítač na stôl a priblížila sa na niekoľko centimetrov k plukovníkovej tvári, ktorý na chvíľu zatajil dych mysliac si, že ho snáď chce pobozkať a zašepkala: „A teraz príde to najlepšie.“

Prudko sa vrátila na svoj miesto a ukázala mu ďalšiu fotografiu. „Kým sa všetci pustili do hľadania tajomnej „hrobky Bohov“ a začali hrabkať medzi egyptskými pyramídami, teda hrobkami bohov par excellence, ja som sformulovala inú interpretáciu nápisu na tabuľke a myslím si, že je to tá pravá. Pozri sa sem,“ a samoľúbo mu ukázala obrázok textu, ako ho interpretovala ona.

Dvaja kamaráti, ktorí počúvali rozhovor večerajúcich z vnútra vozidla, by boli dali aj ruku za to, aby sa aj oni mohli pozrieť na fotku, ktorú doktorka ukazovala plukovníkovi.

„Doparoma!“ zahrešil tlsťoch. „Musíme nájsť spôsob, ako sa dostať k tomu počítaču.“

„Dúfajme, že aspoň jeden z nich prečíta niečo nahlas“, dodal ten chudý.

„Dúfajme aj v to, že táto romantická večera skončí skoro. Už ma to tu nebaví, tma ako vo vreci a už aj umieram od hladu.“

„Od hladu? Čo to trepeš? Veď si zjedol aj moje sendviče.“

„Nie všetky, milý môj. Ešte jeden ostal a ten si spapkám teraz,“ a kým sa spokojný usmieval, otočil sa, aby zobral vrecko zo zadného sedadla. Pri otáčaní však narazil kolenom do vypínača registračného systému, ktorý sa so slabým pípnutím vypol.

„Ty si ale truľo, nemôžeš dávať pozor!?“ Chudý sa ponáhľal znovu zapnúť zariadenie. „Teraz musím systém znovu spustiť, to bude trvať minimálne minútu. Modli sa, aby si zatiaľ nepovedali nič dôležité, pretože ak áno, tak ťa odtiaľto poženiem kopancami do riti až po Perzský záliv!“

„Prepáč,“ povedal tíško tlsťoch, „myslím, že by som mal začať s diétou.“

„Bohovia pochovali truhlicu so vzácnym obsahom na južnej strane chrámu a nariadili ľuďom, aby sa k nej nepribližovali až do ich návratu, ináč by sa na všetkých ľudí spustili strašné pohromy. Miesto budú chrániť štyria planúci ochrancovia.”

„Toto je môj preklad“, potvrdila pyšne Elisa. „Podľa mňa treba slovo preložiť ako „chrám“, nie ako „hrobka“ a Ziqqurat di Ur, kde pracujeme, nie je nič iné ako chrám postavený pre bohov. Jasné, povieš mi, že Ziqqurat v tejto oblasti nie je jediný, ale ani jeden nie je tak blízko k domu, ktorý patril tomu, kto pravdepodobne vytvoril tabuľky, teda nášmu Abrahámovi.“

„Veľmi zaujímavé.“ Plukovník pozorne analyzoval text. „Vskutku, to, čo všetci označujú ako „Abrahámov dom“ je iba pár stovák metrov od chrámu.“