Návrat

Z päťdesiatich šiestich členov posádky, ktorí by boli normálne sa palube lode Theos, vybrali pre túto výpravu iba ôsmich, vrátane Petriho a Azakisa. Dôvody, ktoré zobrali do úvahy Starešinovia neboli úplne vyčerpávajúce. Obmedzili sa na konštatovanie, že vzhľadom na charakter výpravy a cieľ sa mohli vyskytnúť problémy a teda by bolo lepšie nevystavovať zbytočne riziku mnohé životy.

Takže nás by mohli obetovať? Čo sú to za úvahy. Vždy to končilo rovnako. Keď bolo treba riskovať, koho postavili do prvého radu? Azakisa a Petriho.

Dá sa však povedať, že ich sklon k dobrodružstvu a aj značné schopnosti vyriešiť „komplikované“ situácie im umožnili využívať určité výhody vyhradené len pre vyvolených.

Azakis žil v obrovskej miestnosti v prekrásnom meste Saaran nachádzajúcom sa na juhu Kontinentu, ktorá sa až donedávna používala ako sklad pre mestských Remeselníkov. Vďaka svojim „výhodám“ sa stal jej vlastníkom a získal aj povolenie na jej modifikáciu podľa vlastnej vôle.

Južnú stenu úplne nahradilo silové pole podobné tomu, ktoré sa používalo v jeho kozmickej lodi, čo mu umožňovalo, priamo z jeho automaticky prispôsobiteľného kresla, obdivovať prekrásny záliv pod ním. V prípade nevyhnutnosti sa však celá stena mohla premeniť na obrovský trojrozmerný systém, prostredníctvom ktorého sa dalo zobrazovať súčasne až dvanásť simultánnych vysielaní Siete. Neraz mu tento sofistikovaný riadiaci systém umožnil so značným predstihom získať rozhodujúce informácie, čo mu pomohlo pri skvelom riešení aj veľmi komplikovaných situácií. Už sa toho nemohol vzdať.

Krídlo, ktoré predtým slúžilo na skladovacie účely, bolo naopak vyhradené jeho zbierke „suvenírov“ z výprav do kozmického priestoru z minulých rokov. Každý z nich mu pripomínal niečo zvláštne a vždy, keď sa ocitol uprostred tejto kopy najčudesnejších predmetov, ďakoval za to, že bol ešte tam nielen osudu, ale aj, a to predovšetkým, svojmu vernému priateľovi, ktorý mu viackrát zachránil holý život.

Petri, naopak, aj keď sa vždy vyznačoval vynikajúcimi študijnými výsledkami, nebol nikdy milovníkom najnovších technologických výdobytkov. Aj keď bol schopný bez problémov pilotovať prakticky všetky typy lietadiel, aj keď dokonale poznal každý model zbrane a všetky lokálne a interplanetárne komunikačné systémy, veľmi často pri rozhodovaní a pri riešení problémov uprednostňoval vlastný inštinkt a svoje schopnosti. Neraz ho vlastnými očami videl, ako v krátkom čase premenil kopu neforemných káblov na hnací prostriedok alebo na obrannú zbraň. Bol neuveriteľný, dokázal skonštruovať čokoľvek, čo potreboval. Za to čiastočne vďačil schopnostiam, ktoré zdedil od svojho otca, šikovného Remeselníka, ale predovšetkým svojmu oduševneniu pre Umenie. Od detstva ho nesmierne priťahovali manuálne schopnosti Remeselníkov, ktorí dokázali premeniť bezbrannú hmotu na užitočné a technologické predmety, pričom nechávali nedotknutú ich vnútornú „krásu“.

Naraz ho vyrušil nepríjemný, prerušovaný a hlasný zvuk, ktorý ho vrátil do reality. Nečakane sa aktivoval automatický alarm signalizujúci priblíženie sa k nejakému objektu.

Nasiriya – Hotel

Hotel určite nespadal do kategórie „päťhviezdičkových“, ale pre ňu, ktorá bola zvyknutá tráviť dlhé týždne v stane uprostred púšte, aj jednoduchá sprcha predstavovala luxus. Elisa sa odovzdala prúdu teplej a posilňujúcej vody, ktorá jej masírovala krk a plecia. Jej telo to určite potrebovalo a ocenilo sériou príjemných zimomriavok, ktoré jej prešli viackrát po celom chrbte.

Dôležitosť niektorých vecí, si uvedomíme, až keď ich stratíme.

Zo sprchy vyšla až po desiatich minútach. Para zahmlila zrkadlo zavesené úplne nakrivo. Skúsila ho narovnať, ale ihneď po narovnaní sa vrátilo do pôvodnej šikmej polohy. Rozhodla sa ignorovať to. Okrajom uteráka utrela zo zrkadla kvapôčku a pozrela sa na svoj odraz. Keď bola mladšia, viackrát jej ponúkli prácu modelky, dokonca aj herečky. Možno by dnes bola filmovou hviezdou alebo manželkou nejakého bohatého futbalistu, ale peniaze ju nikdy príliš nelákali. Uprednostnila pot, dýchanie prachu, štúdium starovekých listín a návštevy odľahlých miest. Dobrodružstvo mala vždy v krvi a vzrušenie, ktoré cítila pri nájdení nejakého starého diela, pri objavení stôp pochádzajúcich z obodbí pred tisíckami rokov, to sa nedalo porovnať s ničím iným.

Priblížila sa k zrkadlu, trochu viac ako zvyčajne, až natoľko, že v kútikoch očí videla neústupné malé vrásky. Rukou automaticky zašla do vrecka s kozmetikou a vybrala jeden z krémov, ktoré ti „za týždeň uberú desať rokov“. Starostlivo si ho naniesla na celú tvár a ešte raz si dôkladne prezrela tvár. No čo sa dalo čakať, zázrak? Na druhej strane, na výsledok bolo treba čakať „sedem dní“.

Usmiala sa nad sebou a nad všetkými ženami, ktoré sa dali zbalamutiť reklamou.

Hodiny zavesené nad posteľou ukazovali 19,40. No tak toto určite nezvládane, má na prípravu iba dvadsať minút.

Čo najrýchlejšie sa poutierala, dlhé svetlé vlasy nechala mierne vlhké a otvorila skriňu z tmavého dreva, kde mala niekoľko slávnostnejších šiat, ktoré si so sebou zobrala. Pri inej príležitosti by strávila hodiny úvahami, ktoré šaty by boli najvhodnejšie pre túto príležitosť, ale pre dnešný večer bola voľba skutočne obmedzená. Bez dlhého rozmýšľania si vybrala čierne krátke šaty. Boli veľmi pôvabné, rozhodne vyzývavé, ale nie vulgárne, s veľkorysým výstrihom zvýrazňujúcim jej „trojky“. Šaty nonšalantným pohybom ruky pohodila na posteľ.

19,50. Napriek tomu, že bola žena, nenávidela neskoré príchody.

Vyzrela z okna a zbadala tmavý SUV, neuveriteľne lesklý, tesne pred východom z hotela. Mladík vo vojenskej uniforme, ktorý bol očividne šoférom vozidla, sa opieral o kapotu a čakanie si krátil pokojným fajčením cigarety.

Snažila sa zvýrazniť si oči ceruzkou a maskarou, potom si prešla rúžom po perách a, snažiac sa ho rozotrieť rovnomerne pohybmi pier posielaním bozkov do prázdna, si pripla svoje obľúbené náušnice, aj keď sa musela potrápiť s nájdením „dierok“.

Až teraz si uvedomila, že už dávno netrávila večer vonku. Kvôli robote sa vždy túlala po svete a nikdy nedokázala nájsť niekoho, s kým by mohla mať stabilný vzťah trvajúci dlhšie než niekoľko mesiacov. Vrodený materský inštinkt fungujúci v každej žene, ktorý sa jej od dievčenských rokov darilo vždy úspešne potlačiť, sa teraz, keď biologické hodiny začínali odpočítavať posledné minúty, ozýval čoraz častejšie. Možno by bolo načase vážne sa nad tým zamyslieť a vytvoriť rodinu.

Čo najrýchlejšie túto myšlienku potlačila. Natiahla si šaty, obula jediný pár lodičiek s vysokým opätkom, ktorý mala so sebou a širokým gestom si na obe strany krku naniesla svoj obľúbený parfém. Ešte hodvábnu šatku a väčšiu čiernu kabelku. Bola pripravená. Posledný pohľad do zrkadla s niekoľkými škvrnami zaveseného na stene pri dverách jej potvrdil dokonalý vzhľad. Urobila otočku a spokojná sama so sebou vyšla z dverí.

Mladý vodič potom, čo zatvoril ústa, ktoré sa mu mimovoľne otvorili pri pohľade na Elisu vychádzajúcu krokom modelky z hotela, zahodil práve zapálenú druhú cigaretu a poponáhľal sa otvoriť jej dvere auta.

„Dobrý večer, doktorka Hunterová. Môžeme ísť?“ opýtal sa váhavo vojak.

„Dobrý večer,“ odpovedala vyčariac svoj prekrásny úsmev. „Som hotová.“

„Ďakujem za zvezenie“, dodala pri nastupovaní do auta, dobre si vedomá toho, že sa jej mierne nadvihne sukňa a zarazenému vojakovi odhalí časť nôh.

Vždy mala rada, keď ju obdivovali.

Kozmická loď Theos – Alarm priblíženia

Systém O^COM pred Azakisom okamžite stelesnil zvláštny predmet, ktorého obrysy ešte neboli dobre definované v dôsledku nízkeho rozlíšenia hľadáčikov s dlhým dosahom, ktoré ho monitorovali. Určite sa pohyboval a rozhodne sa približoval k ich lodi. Varovný systém pre prípady priblíženia iných telies vyhodnotil pravdepodobnosť zrážky lode Theos s neznámym telesom na viac ako 96 %, pokiaľ ani jedno z telies nezmení svoju dráhu.

Azakis sa poponáhľal a skočil do najbližšieho modulu na presun. „Palubná doska,“ kategoricky prikázal automatickému systému riadenia.

Po piatich sekundách sa dvere so zasyčaním otvorili a na veľkej centrálnej obrazovke veliteľského pracoviska sa zobrazil, ešte stále veľmi rozmazaný, obraz predmetu približujúceho sa po dráhe zrážky s ich loďou.

Takmer súčasne sa otvorili dvere druhého modulu, z ktorého vyskočil zadychčaný Petri.

„Čo sa do čerta robí?“ spýtal sa priateľa, „V tejto zóne by nemali byť meteority,“ povedal prekvapený, aj on s pohľadom upretým na veľkú obrazovku.

„Nemyslím, že je to meteorit.“

„Ak to nie je meteorit, tak čo to je?“ opýtal sa Petri, viditeľne prestrašený.

„Ak okamžite nezmeníme trasu, uvidíš to na vlastné oči, keď sa nám to vrazí priamo do palubnej dosky!“

Petri sa okamžite chopil navigačných pák a zadal mierny odklon od pôvodne nastavenej trajektórie.

„Náraz o 90 sekúnd,“ ohlásil teplý ženský hlas systému približovania bez akýchkoľvek emócií. „Vzdialenosť telesa: 276 000 kilometrov, približuje sa.»

„Petri, rob niečo, prosím ťa a urob to rýchlo!“ skričal Azakis.

„Už robím, ale hentá vec letí rozhodne príliš rýchlo“.

Odhad pravdepodobnosti nárazu, zobrazovaná na obrazovke vpravo od objektu, sa pomaly znižoval. 90 %, 86 %, 82 %.

„Tak toto asi nezvládneme,“ hlesol Azakis.

„Priateľu, taký zázračný objekt, čo by zničil moju loď, ešte nevyrobili,“ podotkol s diabolským úsmevom.

Obratom, následkom ktorého na chvíľku obaja stratili rovnováhu, nastavil Petri na oboch motoroch Bousen dočasnú zmenu polarity. Kozmická loď sa na pár okamihov, ktoré sa im však zdali nekonečné, roztriasla a iba sofistikovaný systém umelej gravitácie, ktorý okamžite zaistil kompenzáciu zmeny, zabránil tomu, aby dvaja členovia posádky narazili do steny pred nimi.

„Pekný ťah,“ zvolal Azakis a potľapkal priateľa po pleci. „Teraz však, ako chceš zastaviť rotáciu?“ Predmety okolo nich sa už začali dvíhať a krúžiť v miestnosti.

„Vydrž chvíľku,“ povedal Petri a stláčal naďalej tlačidlá a hýbal páčkami.

„Stačí, aby som ...“ Pár kvapiek potu mu pomaly stekalo po čele.

„...otvoril...,“ pokračoval, zatiaľ čo všetko, čo bolo v miestnosti lietalo bez kontroly okolo nich. Aj oni dvaja sa začali dvíhať zo zeme. Systém umelej gravitácie už nedokázal kompenzovať obrovskú odstredivú silu, ktorá sa začala generovať. Čím ďalej, tým boli ľahší.

„... dvere tri!“ skričal nakoniec Petri, zatiaľ čo všetky predmety spadli naraz na zem. Ťažký odpadkový kôš zasiahol Azakisa presne medzi tretie a štvrté rebro a on vydal hlasný ston. Petri, z pol metrovej výšky, kde sa vznášal, spadol pod riadiaci panel a nadobudol dosť nezvyčajnú a komickú polohu.

Odhad pravdepodobnosti zrážky klesol na 18 % a ďalej rýchlo klesal.

„Všetko v poriadku?“ uisťoval sa Azakis, snažiac sa maskovať pichnutie v narazenom boku.

„Ale hej. Som v poriadku, neboj,“ odpovedal Petri vstávajúc.

Okamih potom už Azakis kontaktoval zvyšok posádky, ktorej členovia pohotovo komunikovali svojmu veliteľovi, že neutrpeli žiadne zranenia a že aj zariadenie je v poriadku.

Práve vykonaný obrat mierne odchýlil loď Theos od predchádzajúcej trasy a podtlak vyvolaný otvorením dvierok bol okamžite kompenzovaný automatizovaným systémom.

6 %, 4 %, 2 %.

„Vzdialenosť od telesa: 60 000 km,“ oznámil hlas.

Obaja prestali dýchať a napäto čakali, kým sa nepriblížili na vzdialenosť 50 000 km, po prekonaní ktorej by sa aktivovali senzory s krátkym dosahom. Tieto sekundy sa im zdali nekonečné.

„Vzdialenosť od telesa: 50 000 km. Senzory krátkeho dosahu aktivované.“

Rozmazaný obraz pred nimi nečakane nabral formu. Predmet sa naraz zjavil jasne na obrazovke, videli každý jeho detail. Obaja priatelia sa obrátili súčasne, rozšírenými očami sa snažili zachytiť pohľad toho druhého.

„Neuveriteľné!“ zvolali jednohlasne.

Nasiriya – Reštaurácia Masgouf

Plukovník Hudson sa nervózne prechádzal tam a späť po uhlopriečke haly pred hlavnou sálou reštaurácie. Každú minútu sa pozeral na taktické hodinky, ktoré mával vždy na ľavom zápästí a nikdy ich neskladal, ani pri spaní. Bol vzrušený ako chalan na svojom prvom rande.

Čakanie si krátil popíjaním Martini s ľadom a s plátkom citrónu, ktoré mu pripravil fúzatý barman zvedavo ho pozorujúci spod hustého obočia, zatiaľ čo lenivo utieral poháre na dlhej stopke.

Alkohol, samozrejme, nebol v islamských krajinách povolený, ale tento večer predstavoval výnimku. Malá reštaurácia bola celá vyhradená iba pre nich dvoch.

Plukovník, chvíľu po ukončení konverzácie s doktorkou Hunterovou, zavolal majiteľovi podniku a výslovne ho požiadal o špecialitu podniku, Masgouf, podľa ktorej bola reštaurácia pomenovaná. Vzhľadom na problémy so získavaním hlavnej suroviny, jesetera žijúceho v rieke Tigris, sa chcel uistiť, že ho v reštaurácii dostanú. Okrem toho vedel, že na jeho prípravu treba aspoň dve hodiny, preto chcel, aby večeru pripravili bez náhlenia, dokonale.

Keďže maskáčová uniforma sa mu pre túto príležitosť nezdala vhodná, rozhodol sa oprášiť svoj tmavý oblek, na ktorom svietila značka Valentino, skombinovať ho s bielo-sivou pásikovanou hodvábnou kravatou štýlu Regimental. Čierne topánky, vyleštené, ako ich dokáže vyleštiť iba vojak, boli tiež talianske. Taktické hodinky k tomu síce vôbec nesedeli, ale bez nich by sa nedokázal zaobísť.

„Prichádzajú.” Škriekavý hlas sa ozval z prijímača podobného mobilnému telefónu, ktorý mal plukovník vo vnútornom vrecku saka. Vypol ho a vyzrel von cez sklo dverí.

Veľké tmavé auto prešlo cez pokrčenú igelitovú tašku, ktorá, postrkovaná miernym večerným vánkom, poskakovala uprostred cesty. Po prudkom zabočení zastavilo priamo pred vchodom reštaurácie. Vodič chvíľku počkal, kým sa znovu usadí zvírený prach, potom opatrne vystúpil z auta. Zo slúchadla, ktoré mal vsunuté v pravom uchu, zaznelo niekoľkokrát „all clear”. Pozorne si obzrel vopred určené stanovištia, kým sa neuistil, že všetci jeho druhovia sú na mieste a pripravení postarať sa o bezpečnosť oboch hostí počas celej doby večere.

Zóna bola bezpečná.

Otvoril zadné dvere, natiahol opatrne pravú ruku a pomohol svojmu hosťovi vystúpiť z auta.

Elisa poďakovala vojakovi za láskavosť a ladne vystúpila z vozidla. Pozrela nahor a kým jej pľúca vdychovali čistý večerný vzduch, dopriala si pohľad na čarovné predstavenie, ktoré dokáže ponúknuť iba hviezdna obloha nad púšťou.

Plukovník chvíľku váhal, či jej má isť oproti alebo ostať vnútri miestnosti a počkať, kým nevojde. Nakoniec sa rozhodol, že ostane sedieť kde je, dúfajúc, že by takto lepšie zamaskoval svoje rozrušenie. Tváriac sa nezaujato sa priblížil k pultu, sadol si na vysokú stoličku, oprel sa ľavým lakťom o tmavú drevenú dosku, pokrútil pohárom, čím rozvíril zvyšok nápoja, ktorý v ňom ostal a pozoroval citrónové semienko, ako pomaly sadalo na dno.

Dvere sa otvorili so slabým zaškrípaním a vojak – vodič vstúpil ako prvý, aby skontroloval, či je všetko v poriadku. Plukovník mu zľahka pokynul hlavou, preto sprievodca voviedol Elisu do vnútra a širokým gestom ruky jej dal prednosť.

„Dobrý večer, doktorka Hunterová,“ pozdravil plukovník zdvihnúc sa zo stoličky a vykúzliac svoj najčarovnejší úsmev. „Mali ste pohodlnú cestu?“

„Dobrý večer, plukovník,“ odpovedala Elisa s rovnako čarovným úsmevom. „Všetko v poriadku, ďakujem. Váš vodič bol naozaj veľmi pozorný.“

„Môžete ísť, ďakujem,“, povedal plukovník autoritatívnym hlasom sprievodcovi, ktorý ho vojensky pozdravil, otočil sa na podpätku a zmizol v tme.

„Aperitív, pani doktorka?“ opýtal sa plukovník a gestom ruky privolal fúzatého barmana.

„To isté, čo pijete vy,“ ihneď odpovedala Elisa ukážuc na pohár Martini, ktorý plukovník ešte stále držal v ruke. Potom dodala: „Môžete ma volať Elisa, plukovník, bude to tak lepšie.“

„Výborne. A ty ma volaj Jack, „plukovníka“ necháme pre vojakov.“

To je dobrý začiatok, pomyslel si plukovník.

Barman starostlivo pripravil druhé Martini a položil ho pred nového hosťa. Ona priblížila svoj pohár k plukovníkovmu poháru a zacinkala nimi.

„Na zdravie,“ povedala s úsmevom a štedro si z pohára odpila.

„Elisa, musím povedať, že dnes večer si naozaj prekrásna“, povedal plukovník a prebehol ju rýchlo očami od hlavy až po päty.

„Ani ty nevyzeráš zle. Uniforma môže mať svoje čaro, ale mne sa páčiš oveľa viac takto,“ povedala so zlomyseľným úsmevom a naklonila hlavu trošku nabok.

Jack, trošku v rozpakoch, obrátil svoju pozornosť na obsah pohára, ktorý mal ešte stále v ruke. Chvíľku ho pozoroval a potom vypil všetko jedným dúškom.

„Čo povieš, premiestnime sa k nášmu stolu?“

„Vynikajúci nápad,“ odpovedala „som hladná ako vlk.“

„Dal som pripraviť špecialitu podniku. Dúfam, že ti bude chutiť.“

„Nie, nehovor, že si naozaj dokázal dal pripraviť Masgouf,“ zvolala a rozšírila svoje krásne zelené oči úžasom. „Je prakticky nemožné uloviť jesetera v Tigrise v tomto období.“

„Ak mám hosťa ako ty, nemohol som žiadať menej ako to najlepšie,“ odpovedal plukovník potešený, pretože videl, že jeho snaha bola skutočne ocenená. Nežne jej podal pravú ruku a vyzval ju, aby ho nasledovala. Ona mu ruku so zlomyseľným úsmevom stisla a nechala sa odprevadiť k stolu.

Miestnosť bola vkusne zariadená v miestnom štýle. Teplé a tlmené svetlo, ťažké závesy pokrývajúce takmer všetky steny a splývali aj zo stropu. Veľký koberec so vzorom Eslimi Toranjdar pokrýval takmer celú podlahu, menšie koberčeky boli zase pokladené v kútoch miestnosti, ako keby ju rámovali. Samozrejme, podľa tradície by mali jesť na podlahe opierajúc sa o pohodlné a mäkké vankúše, ale plukovník, ako správny muž západu, uprednostnil „klasický“ stôl. Aj stôl bol vkusne prestretý, farby obrusu a obrúskov dokonale ladili so zvyškom miestnosti. V pozadí znela hudba, v ktorej Darbuka9 sprevádzala v rytme Maqsum10 melódiu Oud11 a ktorá nevtieravo vypĺňala celý priestor.

Dokonalý večer.

Priblížil sa vysoký, štíhly čašník a zdvorilo, s miernym úklonom, vyzval hosťov, aby si sadli. Plukovník najprv pomohol sadnúť Elise a prisunul jej stoličku, potom si sadol oproti nej, pričom dal pozor, aby sa mu kravata nezošmykla do taniera.

„Je tu skutočne veľmi pekne,“ povedala Elisa obzerajúc sa okolo seba.

„Ďakujem,“ povedal plukovník. „Musím sa priznať, trošku som sa bál, že sa ti tu nebude páčiť. Potom som si spomenul na tvoje nadšenie pre tieto miesta a povedal som si, že toto by mohlo byť najlepšou voľbou.“

„Presne si to uhádol!“ vykríkla Elisa a znovu sa čarovne usmiala.

Čašník otvoril fľašu šampanského a kým im obom plnil poháre, prišiel aj druhý s podnosom, ktorý sa ich opýtal: Prajete si na začiatok trochu Most-o-bademjun12 ?“

Obaja hostia sa na seba potešene pozreli, vzali poháre a znovu si pripili.

Približne sto metrov od reštaurácie dve podivné osoby v tmavom aute manipulovali so sofistikovaným pozorovacím systémom.

„Videl si, ako sa má plukovník okolo holubičky?“ uškrnul sa tlsťoch sediaci na sedadle vodiča. Omrvinky z obrovského sendviča, ktorý jedol, mu padali na brucho a nohavice.

„To bol fakt geniálny nápad vložiť vysielačku do doktorkinej náušnice,“ odpovedal druhý, oveľa chudší, s veľkými a tmavými očami, popíjajúc kávu z veľkého hnedastého papierového pohára. „Odtiaľ môžeme perfektne počuť všetko, čo si povedia.“

„Snaž sa nič nepokaziť a zaznamenať všetko,“ odvrkol druhý „ináč budeme musieť zjesť náušnice na raňajky.“

„Neboj sa. Poznám tento prístroj až veľmi dobre. Neunikne nám ani pošepnutie.“

„Musíme sa snažiť pochopiť, čo vlastne odhalila doktorka,“ dodal ten tlstý, „náš šéf investoval kopec peňazí do tajného sledovania tohto výskumu.“

„Určite to nebude ľahké, vzhľadom na impozantnú bezpečnostnú štruktúru, čo okolo toho vybudoval plukovník.“ Chudý muž pozrel zasnene na oblohu a dodal: Ak by mne dali čo i len tisícinu z tých peňazí, dnes by som si hovel pod palmou na Kube a mojím jediným problémom by bolo, či mi si mám dať doniesť Margaritu alebo Piña Coladu.“

„A k tomu ešte pár pekných báb v bikinách, čo by ťa natierali opaľovacím krémom, nie?“ odpovedal tlsťoch a prepukol do smiechu, pri ktorom sa mu natriasalo brucho tak, že mus z neho padali omrvinky z už zjedeného sendviča.

„Toto predjedlo je vynikajúce.“ Doktorkin hlas zaznel z malého reproduktora ukrytého pod palubnou doskou trochu skreslene. „Musím sa ti priznať, vôbec som neverila, že by sa pod týmto drsným vojenským „pancierom“ mohol skrývať takýto džentlmen.“

„Nooo, vďaka, Elisa. Ani ja by som si nikdy nebol pomyslel, že taká vysokokvalifikovaná doktorka by mohla byť, okrem toho že je pekná, aj veľmi prívetivá a sympatická,“ ozval plukovníkov hlas, aj tento trochu skreslený, ale o niečo tichšie.

„Počúvaj ich, holúbkov,“ vyšlo z tlstého chlapa na sedadle vodiča. „Podľa mňa skončia v posteli.“

„Nebol by som si taký istý,“ odpovedal druhý. „Naša doktorka je rozhodne dosť prešibaná a neverím, že jedna večera a nejaký pochybný kompliment postačia na to, aby mu klesla do náručia.“

„Desať dolárov na to, že ju dnes dostane,“ ozval sa tlsťoch a natiahol pravú ruku smerom ku kolegovi.

„Ok, ruku na to,“ súhlasil druhý a zovrel ručisko natiahnuté pred sebou.

Kozmická loď Theos – Záhadné teleso

Teleso, ktoré sa zhmotnilo pred dvoma ohromenými cestovateľmi, určite nebolo ničím, čo by mohla napriek svojej nekonečnej predstavivosti vytvoriť príroda. Podobalo sa na nejaký kovový kvet s troma dlhými lupeňmi a s mierne kužeľovitým piestikom v strede. Časť za piestikom mala formu šesťhranného hranola s plochou základne o niečo väčšou ako bola plocha kužeľa osadeného na opačnej strane a fungovala ako podpera pre celú štruktúru. Z troch strán s rovnakou vzdialenosťou od šesťhranu vystupovali obdĺžnikové lupene, ktorých dĺžka mala najmenej štvornásobok základne.

„Vyzerá to ako nejaký starý veterný mlyn, ako tie, čo sa používali pred stáročiami na veľkých východných prériách,“ zvolal Petri, no ani na okamih neodtrhol oči z predmetu na veľkej obrazovke.