Leibnizovo Kritérium

Maoko pritiahla kreslo bližšie k Novakovej, odviazala povraz z držiaka a postupne ho začala uvoľňovať. Ako pomaly, postupne Novaková klesala, tlačila ju do kresla tak, aby sa posadila. Keď Maoko konečne pustila povraz, Novaková sedela v kresle so zviazanými rukami v lone, nohy mala zohnuté na boku so zviazanými členkami a hlava jej visela dozadu cez operadlo.

Maoko naliala vodu do pohára, dvihla jej hlavu a jednou rukou jej priložila pohár k ústam, aby sa po dúškoch napila. Položila pohár, rozviazala jej členky, potom uvoľnila uzly na zápästiach a odmotala povraz, aby ju uvoľnila.

Známky po zviazaní zanechali hlboké, červené stopy. Maoko jej začala masírovať zápästia jemným otáčavým pohybom. Zo začiatku sa Nórka sťažovala, ale potom sa upokojila, lebo cítila, ako sa jej pomaly začínajú prekrvovať ruky. Maoko pokračovala v masáži asi minútu, potom ju potiahla za ruky tak, aby sa postavila. Vzala tašku a prehodila jej ju cez plece. Kým uvoľňovala pruh, Novaková jemne položila svoju ruku na jej, tvár vyjadrovala zmes vďačnosti a vnútorných rozpakov.

Maoko jej pozrela do očí.

„Choď spať, Novaková.“

„Ja...“ snažila sa Nórka váhavým hlasom.

„Choď spať, Novaková,“ zopakovala Maoko, stiahla ruku a otvorila jej dvere.

Novaková na chvíľu zaváhala a potom sa pomaly priblížila k prahu, položila ruku na zárubňu a ešte raz sa otočila a pozrela na Maoko.

Japonka mala v tvári nečitateľný výraz.

Nórka sa zdráhavo otočila a neistými krokmi odchádzala k svojej izbe, ktorá bola neďaleko.

13. kapitola

„Ako si sa to nastrojil?!“ zakričala Timorina na Drewa, keď ho zbadala prichádzať domov.

Drew sa v ten večer na seba prvýkrát pozrel.

Po vyskúšaní druhého prístroja a príhode s rajčinovou omáčkou poslal všetkých preč a očistil podlahu laboratória od zvratkov. Nemohol o to požiadať nikoho iného, ani žiadnu z upratovačiek. Ako by to vysvetlil? V každom prípade by zo seba urobil zúfalca. Okrem toho, takto aspoň nikto neprišiel vyzvedať.

Nakoniec zistil, že má sako aj košeľu špinavú od žltých chuchvalcov zvratkov. Nohavice vyzerali ako neopísateľná katastrofa. Od kolien nadol boli pokryté zapáchajúcou a odpornou hmotou, ktorá bola zmesou obsahu žalúdka a nečistoty z následného čistenia dlážky.

Drew nedával pozor a zašpinil sa ešte viac, toto bol výsledok. Tmavý, slušne ušitý oblek bol v zúfalom stave a jeho sestra mu to dá zožrať.

„Prechladol som. Bolo mi zle. Čo mám robiť?“ klamal, aby sa ospravedlnil.

„Naozaj?“ bola chápajúca odpoveď jeho sestry, „práve som ti vyčistila druhý oblek, ten, ktorý si dnes napoludnie nechal na posteli bez toho, aby si mi to povedal!“

Drew sa zachvel. Naozaj. Dnes bol jeden oblek zapojený aj do výbuchu.

Vyčítavý tón zosilnel.

„Tento bol iba zaprášený a pokrčený. Iba, to sa povie, lebo mi to trvá hodiny, kým ich vyperiem a dokonale vyžehlím sako, nohavice, košeľu a kravatu. Ty si to zrejme neuvedomuješ, inak by si sa nedoriadil takto!“ ukázala naňho rukou.

Drew neodpovedal a odišiel priamo do kúpeľne, aby sa vyzliekol. Všetko zo seba zhodil. Bielu košeľu a spodnú bielizeň vložil do práčky. Nikdy predtým nepral, takže sa snažil zorientovať, otočil kolieskom programovania na symbol bavlny a spustil cyklus. Nohavice a sako dal do vane a sprchou z nich odstránil zvyšky zvratkov. Pustil studenú vodu, pretože vedel, že by sa inak oblečenie zrazilo. Dúfal, že postupuje správne. Nechal všetko v kúpeľni a osprchoval sa, potom odišiel do spálne a obliekol sa do pyžama. Práve vtedy ho osvietilo. Saponát! Nedal do práčky saponát. Utekal do kúpeľne, ale už bolo neskoro. Timorina tam stála, pozerala na dvierka práčky a krútila hlavou. Zdvihla sa, zhovievavo pozrela na Drewa a neprestávala krútiť hlavou.

„Choď spať, Lester. Nechaj to na mňa,“ rezignovane zakončila.

Drew si vydýchol a vrátil sa do svojej izby.

Keby tak Timorina vedela, čo sa toho dňa skutočne odohralo v laboratóriu! Omdlievanie, výbuchy, hrôza a rozrušenie. Lenže aj triumf vedy! Rozhodujúci krok k novej ére v ľudskej histórii. Vedel, že je idealista, ale vo vnútri cítil, že sú na ceste k úspechu a tieto nehody boli zanedbateľné v porovnaní so šokujúcim výsledkom, ktorý ich očakával.

Ľahol si na posteľ.

Počul, ako Timorina v kúpeľni prechádza oblek kefkou, aby ho dokonale vyčistila. Aha, tak takto sa to malo urobiť. Čo o tom on môže vedieť? Rozmýšľal o fyzike, o stratosferických výškach myšlienky, o ovládnutí mysle, o zajtrajšom stretnutí, aby sa uistili o správnosti výskumu.

Zaspal pri rozsvietenom svetle.

Snívalo sa mu, že sa ocitol v žltej miestnosti, potom hneď v červenej miestnosti a znova v žltej a po nej opäť v červenej, prechádzal impulzívne z jednej do druhej bez logických prechodov a rýchlosť sa stále zrýchľovala, bol stále rýchlejší a rýchlejší, až sa mu začala točiť hlava a zrazu prestal vidieť. V pozadí počul zvuk tečúcej vody zmiešaný s rozrušenými hlasmi, ktoré horúčkovite rozprávali, ale on nerozumel, o čom hovoria. Bol väzňom v tom víre farieb a zvukov, zmätený, neschopný rozmýšľať alebo vykonať akýkoľvek úkon a odrazu sa prebudil.

Budík rinčavo zvonil udierajúc kladivkom na svoj veľký mosadzný zvon a vďaka účinkom vibrácií mechanizmu sa pomaly premiestňoval na kraj stolíka.

Drew sa strhol prepotený, zmätený a úplne dezorientovaný. Nechápal, kde sa nachádza, rozhadzoval okolo seba rukami a lapal po dychu. Po niekoľkých sekundách začal prichádzať k sebe, zatriasol hlavou, aby si vyčistil myseľ a obzrel sa za budíkom. ten postupne dosiahol okraj nočného stolíka a chystal sa spadnúť. Včas ho zachytil a stlačil tlačidlo na umlčanie zvonenia. Niekoľko minút ostal sedieť s budíkom v lone, ešte stále ohlúpený, až potom ho položil na stolík a vstal. Bolo pol ôsmej, boli dohodnutí, že sa stretnú o deviatej, takže si v pokoji mohol dať ďalšiu sprchu, aby sa zbavil všetkého potu, naraňajkovať sa a vyraziť. Našťastie už bola Timorina v záhrade za domom a polievala svoje kvety, takže ho nevidela, keď odchádzal prednými dverami. Vyhol sa ďalšiemu pokarhaniu.

Všetci už boli v laboratóriu, vrátane McKintocka.

„Aká je situácia?“ informoval sa rektor.

Drew sa sebavedomo ozval.

„Veľkolepá, ak mám použiť eufemizmus. Včera moji kolegovia,“ a naznačil gesto veľkého objatia ostatných vedcov až po Marrona, „dokázali za jediný deň vytýčiť základnú teóriu javu, zostrojiť druhý prototyp prístroja a vykonať niekoľko pokusov výmeny, korunovaných úspechom.“

McKintock prejavil úprimné prekvapenie.

„Takže, kedy bude možné použiť prístroj na praktické účely?“

„Sme vo fáze základov teórie, ktorá potrebuje zdokonalenie,“ spresnil Drew, „nemalo by trvať dlho, kým sa navrhne a zostrojí väčší prístroj.“

Schultz a Kamaranda sa na seba pozreli so zamračenými tvárami, ale McKintock si to nevšimol.

„Dobre. Ďakujem vám všetkým. Drew, idem do pracovne. Očakávam správy.“

„Hm, okamih, McKintock,“ zastavil ho Drew.

Rektor už stál na dverách a spýtavo sa obzrel.

„Počas jedného z včerajších pokusov sme náhodou, opakujem náhodou, preniesli kus fľaše s rajčinovou omáčkou z neďalekého skladu jedálne,“ vysvetľoval Drew.

„Bolo by dobré získať celú nádobu, kým si niekto niečo všimne a nezačne klásť otázky“

„To je všetko?“ opýtal sa pobavený rektor. Podišiel k internému telefónu a zavolal svojej sekretárke.

„Pani Wattsová? To som ja, dobrý deň. Boli by ste taká láskavá a priniesli by ste mi kľúče od jedálenského skladu? Pred vchod do skladu, ďakujem. Áno. Ešte raz ďakujem.“

Pozrel na študenta.

„Marron!“ po krátkom zaváhaní ho oslovil po mene.

Marron si to okamžite všimol a bol hrdý, že si rektor spomenul ako sa volá.

„Poď za mnou!“ nariadil dobrácky McKintock.

Odišli a vybrali sa k dverám do jedálenského skladu. O niekoľko minút sa dostavil zriadenec na bicykli a priniesol rektorovi kľúč, o ktorý požiadal a potom odišiel tak rýchlo, ako prišiel.

„Tu je,“ McKintock vložil kľúč do Marronovej ruky, „otvor, zober to, čo máš zobrať, starostlivo zamkni a kľúč okamžite odnes na môj sekretariát. Je to jasné?“

„Určite. Ďakujem, pán rektor McKintock.“

Rektor sa rozlúčil a odišiel pospevujúc si do svojej pracovne.

Marron vstúpil a okamžite našiel paletu s rajčinovou omáčkou. Našťastie bol k poškodenej nádobe ľahký prístup. Vybral ju a všimol si, že prenesený hranol je vo vnútri v omáčke. Vyčistil ho hygienickými vreckovkami, ktoré mal pri sebe, potom zamkol a vrátil kľúč. „Škoda tej zničenej omáčky,“ pomyslel si. Bola naozaj dobrá.

Keď sa vrátil do laboratória, pocítil dusnú atmosféru.

„Problém je tu,“ hovoril Schultz a ukazoval na tabuľu, „triáda prenosu vyzerá vyť úplne definovaná parametrami K9, K14 a R11, ale funkcia, ktorá ho riadi jasne ukazuje, že energia potrebná na výmenu sa zvyšuje treťou mocninou vzdialenosti.“

„Vidím,“ konštatoval Drew pozorujúc funkciu, „vypočítali ste nejaký praktický príklad?“

„Ja a Kamaranda sme už dve noci nespali, aby sme našli východisko z tohto správania systému, ale zatiaľ sme neboli úspešní. Momentálne na výmenu previazaného priestoru na vzdialenosť sto kilometrov potrebujeme 64 kilowattov, čo nie je až tak veľa, ale na výmenu so vzdialenosťou dvesto kilometrov ich potrebujeme 512. Energia, ktorú spotrebuje priemerný výrobný závod.“

„A na vzdialenosť 1000 kilometrov potrebujeme 64 megawattov18,“ doplnil Kamaranda, „potrebovali by sme malú elektráreň.“

„Tak preto systém vykonáva výmenu na malé vzdialenosti akoby nič, na vzdialenosť 300 metrov odtiaľ do pracovne profesorky Bryceovej sa spotrebovali... iba 2 miliwatty,“ rýchlo vypočítal Drew na tabuli, „menej ako je potrebné na zapnutie led diódy.“

„Táto vlastnosť je fantastická pre aplikácie na krátke vzdialenosti, to znamená pre diagnostické a terapeutické účely,“ zasiahla Bryceová.

„Pravda,“ pripustil Drew, „lenže veľké vzdialenosti sú nedosiahnuteľné. A to nehovorím o skúmaní vesmíru.“

Vzdychol si a ruky mu ovisli pozdĺž tela. McKintock bude aj tak spokojný, pretože aj liečenie osôb by mohlo spustiť tok financií, ale on je fyzik a jeho kolegovia mu hneď na začiatku zavreli dvere do celého vesmíru. Najprv vstúpil do perspektívy nepredstaviteľných výskumných ciest a teraz bol priklincovaný k zemi.

Nedokázal to stráviť. Muselo existovať ďalšie riešenie.

„Sme len na začiatku,“ vyhlásil, „ak budeme tvrdo pracovať, možno nájdeme nejaký faktor, ktorý zruší toto obmedzenie.“

„Už na tom pracujeme,“ povedala sucho Novaková.

„Bryceová si všimla, že mala toho dňa oblečenú blúzku s dlhými rukávmi a manžety mala na zápästiach pevne zapnuté.

„Zvláštne,“ pomyslela si, „včera mala krátke rukávy. Je zvyknutá na chladné podnebie a marec v Anglicku by mal pre ňu znamenať teplý mesiac. Ktovie, prečo sa to zmenilo.“ Iba žena si mohla všimnúť takéto detaily.

Maoko medzitým so založenými rukami nečinne pozorovala tabuľu.

Kobayashi už po niekoľkýkrát prechádzal svoj zošit a občas prekontroloval niektorý výpočet a rozvíjal ho na papieri.

„A čo keby sme zatiaľ urobili nejaký pokus s biologickými formami?“ navrhol Marron.

Drew pozrel na profesorku Bryceovú.

„Začneme s rastlinami, zaobstarám vzorky,“ prikývla a odišla.

„Zatiaľ si pôjdem požičať presnejší nástroj ako je mikrometer. Musíme kalibrovať druhý prístroj,“ povedal Drew a vybral sa do laboratória meteorológie.

Marron začal pripravovať prvý prístroj, zatiaľ sa dvaja Japonci pustili do druhého. Kým čakali nový merací prístroj, diskutovali o technických detailoch vo svojom jazyku.

O pol hodiny Bryceová ukladala na platničku A prvého prístroja list zeleného šalátu.

Zapli prístroj a list sa objavil na mieste, kde kedysi stála nádržka s vodou. Biologička ho vzala a pod prenosným mikroskopom, ktorý si priniesla so sebou sledovala zmeny. O niekoľko minút dvihla hlavu od okuláru.

„Vyzerá byť dokonalý. Žilkovanie, stómy, bunky. Podľa toho, čo vidím sa zdá byť všetko v poriadku.“

Drew spokojne prikývol.

Skúsili to s kvetmi, hľuzami, hubou a malými bonsajmi v črepníku.

Každá vzorka sa po prenose objavila v nezmenenom stave.

Medzitým Maoko prekalibrovala gap druhého prístroja s použitím presnejšieho nástroja.

Na platničku prístroja číslo dva položili fazuľu a spustili ho. Fazuľa sa objavila asi tri metre naľavo od miesta nádržky s vodou, čo bola presná vzdialenosť medzi oboma prístrojmi.

Bryceová rýchlo preskúmala plod a vyhlásila, že je perfektný.

„Prejdeme na mäso,“ vyhlásila.

Už ho priniesla.

Z tašky s tepelnou izoláciou vytiahla nádobu s rezňami.

Marron ju nenásytne sledoval, bolo jedenásť hodín predpoludním a on už bol hladný.

Profesorka Bryceová naňho pozrela s potmehúdskym úsmevom a podala mu prázdnu tašku, aby ju odložil. Študent pochopil vtip a žmurkol s predstieraným sklamaním.

Bryceová vzala nôž z jedálenského kútika v laboratóriu a odrezala kus rezňa s okrajom približne päť centimetrov. Hrúbka bola zhruba osem milimetrov.

Preniesli ho pomocou druhého prístroja a mikroskopická kontrola ukázala, že bol úplne v poriadku.

Marron ho ochutnal.

„Chuť je presne taká, akú som očakával. To isté konzistencia. Povedal by som, že ho prenos vôbec nezmenil.

„Presne to by sa malo stať, pretože teória hovorí, že prístroj urobí výmenu previazaných priestorov nezávisle na ich obsahu,“ komentoval Drew.

„Čo poviete, skúsime to so živočíšnou formou?“ opýtal sa Bryceovej.

Profesorka chvíľu stála zamyslená a potom sa rozhodla.

„Áno, skúsime. Mali by sme vykonať biologickú analýzu na molekulárnej úrovni na vzorkách, ktoré prešli prenosom, aby sme si boli úplne istí, ale doteraz získané výsledky potvrdzujú teóriu výmeny previazaného priestoru.

Chvíľu ešte premýšľala.

„Z hľadiska bioetiky začneme formami života bez nervového systému. Ak by sa niečo pokazilo, aspoň nebudú trpieť. Stretneme sa po obede,“ a odišla.

Drew a ostatní sa koncentrovali na teóriu v snahe nájsť riešenie na problém výkonu.

„Niečo nám uniká,“ povedal Schultz, „z toho, čo sme doteraz pochopili aktivovanie prístroja vytvorí extra dimenzionálny konektor medzi priestorovým objemom uloženým v bode A a B. Konektor sa udržiava počas Planckovho času19 a medzitým dochádza k výmene previazaných priestorov.“

„Ak ide o extradimenzionálny, tak deformujeme veľmi hustú dimenziu,“ zasiahol Kobayashi, „iba tak sa dá vysvetliť taká vysoká potreba výkonu pri zväčšovaní vzdialenosti.“

„Vyzerá to tak,“ pripustil Schultz.

„Snažme sa o zobrazenie, možno nám to pomôže,“ pridal sa Kamaranda.

Potom zmenil tón na akademický, akoby bol na prednáške medzi svojimi študentmi. „Všetci žijeme v priestore, ktorý vnímame ako trojrozmerný so známymi rozmermi dĺžkou, šírkou a výškou. Zároveň vieme, že gravitačná sila deformuje priestor a to už nám robí ťažkosti, pretože nedokážeme navrhnúť takúto situáciu. Takže použime klasické podobenstvo trampolíny s elastickým povrchom, trampolína predstavuje trojrozmerný priestor. Ak na trampolínu položíme predmet, zdeformuje sa pod hmotnosťou tohto predmetu. Čím bude ťažší predmet, k tým väčšej deformácii dochádza, mám na mysli k prehnutiu trampolíny. Namiesto hmotnosť tomu hovorme hmota, ktorá je nezávislá na gravitačnej sile a jednako generuje gravitačnú silu. Takto vidíme, že čím väčšia je hmota, tým väčšia je deformácia. Ak by sme na trampolínu položili druhý objekt s menšou hmotou, ako prvý, tento by sa krútil v deformácii približujúc sa k objektu s väčšou hmotou. Toto správanie definujeme ako gravitácia. V skutočnosti aj predmet menšej hmoty deformuje priestor, takže spôsobuje gravitáciu voči masívnejšiemu predmetu napriek tomu, že je menší. S použitím analógie trampolíny, ktorá je dvojrozmerná sa nám podarí pochopiť koncepciu deformácie priestoru gravitačnou silou. Táto v podstate deformuje trampolínu jedným smerom, kolmo na plochu trampolíny, ak pridáme k jej geometrii jeden rozmer. Predpokladajme, že vezmeme našu trampolínu a položíme ju na gélovú platňu, ktorá je, ako vieme, elastická, koloidná, podľa potreby deformovateľná látka. Prístroj, na ktorom robíme pokusy, existuje v trojrozmernom priestore a predstavuje našu trampolínu, zdanlivo prejde po aktivácii priamo do gélovej platne, ktorá predstavuje ďalšiu dimenziu. Kondenzuje a deformuje časť gélovej hmoty vytvorením kanálu, konektora, ktorý sa svojimi koncami pripája na trampolínu, na normálny priestor, a vymení navzájom časti priestoru, na ktoré sa pripojil. Po výmene sa konektor rozpadne a gél sa vráti do svojho pôvodného stavu.“

Kamaranda urobil po dlhom vysvetľovaní pauzu a znova pokračoval vo svojej úvahe.

„Evidentne je gél veľmi hustý, takže je potrebné veľa energie na jeho kondenzáciu. Z nejakého dôvodu, ktorý nepoznáme sa konektor prejaví iba počas Planckovho času, aj keď sprostredkovanie energie je oveľa dlhšie ako tento časový interval. Myslím, že ho držíme asi pol sekundy, však?“ opýtal sa Kobayashiho, ktorý prikývol.

„Musí existovať niečo, čo bráni konektoru, aby sa prejavil počas dlhšej doby, ako je Planckov čas. Ak by sa dosiahol dlhší impulz, čo by to znamenalo? Možno by sa výmena previazaných priestorov odohrala opätovne? Spôsobilo by to nepretržité generovanie výmeny dvoch previazaných priestorov? Z hľadiska geometrie priestoru v tom nevidím problém. Jednoducho, vypnutím prístroja by sa obidva priestory nachádzali v poslednej dosiahnutej konfigurácii. Je však rovnako možné, že ak by sa konektor prejavil počas dlhšieho času ako je Planckov čas, vznikol by paradox, ktorého vlastnosti si v tomto okamihu neviem predstaviť a doteraz neobjavený prírodný zákon zasiahne, aby tomu zabránil.“

Všetci mlčali a rozmýšľali o uvažovaní indického matematika.

Po niekoľkých minútach odrazu Novaková vyskočila na nohy celá bledá v tvári.

„Och, Bože!“ zvolala priduseným hlasom.

Všetci sa na ňu vystrašene pozreli.

ƒ„Žiadny paradox tu nie je,“ pokračovala pochmúrne, „naopak, ide o narušenie!“

Podišla k tabuli a zotrela jednu časť rovníc, ktoré tak namáhavo objavovali, akoby to boli čmáranice nejakého arogantného študenta. Nakreslila Kamarandovu trampolínu, viditeľnú z troch štvrtín a upravenú rúru, ktorá prechádzajúc zospodu spájala dva body trampolíny.

„Toto je konektor, ako sme si ho nazvali,“ ukázala na rúru, „práve bol generovaný a začala sa výmena. Sme v bode nula procesu. Objem priestoru A vyrazí a vstúpi do konektora. Ako a v akej forme zatiaľ nevieme. A začína sa presúvať k opačnému koncu. Súčasne objem priestoru B robí presne to isté zo svojej strany a začína sa pohybovať k opačnému koncu konektora. Prebehne Planckov časový interval a dva priestory dorazia do cieľa, vylezú z konektora a umiestnia sa na pozíciu previazaného priestoru, s ktorým si vymenili miesto. Sme v čase jedna a proces sa ukončil.“

Urobila efektnú pauzu.

„Ale medzi časom nula a časom jedna,“ povedala hlasom, ktorý naberal na intenzite, „čo sa nachádza v priestoroch, ktoré prechádzajú konektorom?“dokončila v hysterickom výkriku.

Zdalo sa, akoby sa na okamih zastavil čas.

„Nie...“ hlesol Kamaranda so skleným pohľadom.

„Ale áno!“ zakričala ešte hlasnejšie, „Nie je tam nič!“ prehlásila zúrivo.

Drewovi sa zježili vlasy na hlave.

Kobayashi otvoril ústa a spadla mu sánka.

Schultzova tvár vyzerala ako kamenná maska, vytesaná s výrazom úplného zmätku.

Marron pozeral pred seba akoby bol nepríčetný.

Maoko, naopak, s potešením pozorovala Novakovú a na tvári mala zvláštny úsmev.

„Nič, chápete?“ pokračovala Nórka,. „a možno tu končí všetka energia, ktorá vychádza z výpočtov, energia, ktorá vychádza z nášho vesmíru a mení jeho energetickú bilanciu. Je to porušenie Lavoisierovho zákona, podľa ktorého energia nevzniká a nezaniká, ale sa len premieňa z jednej formy energie na druhú formu energie či na iné formy energií. A možno práve preto sa môže konektor prejaviť maximálne po dobu Planckovho časového impulzu, pretože inak by Nič pohltilo všetku energiu, ktorá ho obklopuje. Keby sme mu dali dostatok času, možno by pohltilo energiu celého vesmíru!“

V laboratóriu zavládlo hrobové ticho.

Bolo to akoby na nich padol chlad najhlbšej temnoty, akú si človek dokáže predstaviť a vykryštalizoval im mysle a vedomie.

Novaková ostala stáť pri tabuli s kriedou v ruke.

Prešla dobrá minúta bez toho, aby sa niekto pohol, potom Kobayashi pristúpil k tabuli, vzal kriedu a urobil niekoľko výpočtov na prázdnej časti tmavo šedého povrchu.

„Nie,“ povedal nakoniec, „takto to nemôže byť. Funkcia triády presunu udáva, že výkon sa zvyšuje iba v trojrozmernej vzdialenosti, nezávisle na objeme vymeneného priestoru. Takže za predpokladu, že sa udrží konštantná hodnota tohto objemu, určí aj aké množstvo energie vloženej do pokusu absorbuje Nič v čase, keď dva priestory počas výmeny prechádzajú do svojho nového cieľa. Nevidím dôvod, prečo by malo zväčšením vzdialenosti výmeny pri rovnakom objeme Nič zväčšiť svoju kapacitu absorpcie.“

Novaková naňho hľadela vytreštenými očami a zúrivo premýšľala.

Po niekoľkých nekonečných sekundách sa viditeľne zachvela a ešte viac zbledla.

„Nie... nie... to je bláznovstvo, nemysliteľné,“ bľabotala, „to nemôže byť.“

„Čo presne, profesorka Novaková?“ opýtal sa vyplašený Kobayashi.

„Toto!“ ukázala Novaková na konektor nakreslený na tabuli.

Ostatní na ňu nechápavo hľadeli.

„Čo to nechápete?“ kričala, „deformujeme priamo Nič! Konektor vzniká z Ničoho! Je tvorený Ničím! Priestor A vchádza do Ničoho a vynorí sa v priestore B, ktorý sa objaví na mieste bodu A prechádzajúc cez Nič!“

Po tomto boli všetci prítomní úplne dezorientovaní. Bolo to akoby sa im pod nohami stratila zem. Akoby všetky istoty, všetky základy, na ktorých postavili svoje znalosti naraz niečo úplne odplavilo.

„Ale ako... ako môže niečo, čo existuje...“ odvážil sa Drew, „... niečo, čo existuje... vstúpiť do Ničoho, prestať existovať a objaviť sa z Ničoho, začať znova existovať s rovnakými počiatočnými vlastnosťami aj keď na inom mieste?“

Novaková si položila ruku na čelo a oprela sa o tabuľu. Vyzerala, akoby sa jej zatočila hlava. Maoko k nej pristúpila, vzala ju za ruku a odviedla ju, aby sa posadila na najbližšiu stoličku. Odišla pre pohár s vodou, ktorý Nórka prijala s vďačným pohľadom.

„To je úplne filozofická otázka,“ odpovedala Novaková Drewovi tichým a pokojným hlasom, kým pila vodu.

„Či skôr, bola by to rozhodne filozofická otázka, keby sme pred sebou nemali experimentálny prejav manipulácie s Ničím. Nič neexistuje a nemôže byť ani definované, inak by ho samotná definícia zbavila statusu Ničoho. A my ním manipulujeme. Cítim, že je to tak. Nevidím iné riešenia. Zväčšením vzdialenosti výmeny sa zväčšuje aj dĺžka konektora, ktorý vzniká z Ničoho a je tvorený Ničím. Keďže evidentne Nič absorbuje maximálnu účinnosť energie, ktorá sa mu ponúkne, výsledok je, že vlastne samotný konektor pohltí všetku energiu. Zväčšením dĺžky konektora sa zvyšuje aj nadmiera potrebnej energie na jeho vytvorenie a udržanie počas Planckovho času. Konektor vykoná výmenu, to áno, ale za nedostupnú cenu vzdialeností, ktoré nie sú zanedbateľné.“

Stále vládlo ticho, ale tentoraz sa v tvárach Drewa, Schultza, Kamarandu, Marrona a Kobayashiho dal jasne prečítať obdiv Novakovej geniálnej intuície. Vedeli, že myseľ tejto ženy videla tam, kde oni nemohli dovidieť a dostala sa tam, kam sa ich mysle nemohli dostať. Zároveň ich tváre vyjadrovali zúfalstvo z porážky, o ktorej táto intuícia rozhodla, z neprekonateľných prekážok, ktoré jasne narysovala.

„Je to šialenstvo... čisté šialenstvo...“ mrmlal Schultz a kýval hlavou na znak odmietania.

Takto prešlo niekoľko minút a potom si Maoko pokojne a ľahostajne sadla na roh pracovného stola neďaleko stoličky, kde sedela Novaková. Prezrela si ju zhora nadol a priateľským tónom sa k nej prihovorila, čím ohúrila prítomných, ktorí si predtým neuvedomovali pohár s vodou, ktorý jej priniesla.

„Profesorka Novaková, vaša dizertácia dokazuje, že neexistujú praktické riešenia daného problému, pretože náš vesmír je izolovaný systém a prístroj prakticky odošle energiu mimo tento systém a zmení energetickú bilanciu.“