Leibnizovo Kritérium

Profesorka Bryceová s chuťou jedla a úplne sa pozbierala.

Medzitým sa ostatní uvoľnili a vrátili sa na svoje miesta.

„Nepomyslel som na všetky tieto uplatnenia,“ zasiahol zamyslený McKintock, ktorý až doteraz myslel iba na prepravu tovarov, „v skutočnosti sú spôsoby využitia nesmierne. Týmto spôsobom môžeme úplne prevrátiť vedu a techniku.“

„Preto sme tu,“ obrátil sa Drew na všetkých, „musíme preštudovať tento jav a musíme byť schopní ho kontrolovať. Počas pokusov, ktoré sme spolu s Marronom urobili, sa nám podarilo zmeniť formu a veľkosť vymenenej hmoty, ale miesto určenia, to znamená bod B, sa nikdy nezmenilo. Ktovie prečo. Zošity, ktoré sme vám dnes ráno rozdali obsahujú projekt zariadenia a detailný vzťah každej uskutočnenej výmeny s príslušnými nastavenými parametrami, mikrometrické nastavenia, použitú energiu a dosiahnutý výsledok. Teraz je potrebné preniknúť do teoretického základu javu.“

„Čo mal vykonávať tento prístroj?“ opýtal sa Kobayashi, „aký bol pôvodný účel jeho zostrojenia?“

„Chcel som vyskúšať ionizáciu plynu pri nízkej spotrebe energie,“ zaklamal Drew, aby neprezradil svoj detinský pokus uniknúť z jarma svojej sestry čo sa týka sekania trávnika.

„Chápem,“ Kobayashi začal listovať v zošite.

„Tento generátor,“ ukázal na časť schémy, „skúšal si ho vymeniť a skontrolovať, či sa jav zopakuje?“

„Vôbec nie, Nobu. Nič sme neupravovali, aby sme neriskovali, že navždy stratíme možnosť vykonať úspešný pokus.“

„Veľmi dobre, Drew-san. Prvá vec, ktorú musíme urobiť je zostrojiť ešte jeden systém, rovnaký ako tento, a presvedčiť sa, či funguje.“

Drew na to nepomyslel.

Bolo jasne, že toto je prvý krok.

„Marron, urob kópiu zoznamu materiálu a zabezpeč okamžite voľne predajné komponenty. Niektoré časti boli zostrojené ručne. Toto si beriem na starosť ja,“ pozrel na svoju vedeckú skupinu.

„Čo vy na to, kolegovia?“

Schultz sa zhováral s Kamarandom. Prestal a pozrel sa na Drewa.

„Lester, zdá sa nám veľmi čudné, že sa ti podarilo dosiahnuť takýto šokujúci výsledok tak jednoduchou metódou. Rozmýšľaj trocha. Už dve storočia človek experimentuje s elektromagnetickými poľami a používa na to rôznorodé zariadenia a najnápaditejšie prístupy. Za celý ten čas je ohromujúce, že nikto neurobil takýto objav.“

„Tiež som ohromený, priatelia moji. Preto musíme pochopiť, prečo sa prejavuje a možno tak prídeme na to, prečo ho doteraz nikto neobjavil.“

„Musí v tom byť extrémne pokrivenie časopriestorovej látky...“ a vrátil sa k diskusii s Kamarandom. Obaja sa premiestnili k tabuli a začali zapisovať vzorce, rysovať grafy so šikmými osami, mazať, opravovať a prepisovať. Zvyšok laboratória pre nich prestal existovať.

„Dobre, dámy a páni,“ povedal McKintock, „pripomínam vám, že táto práca podlieha maximálnemu stupňu utajenia. Nesmiete o nej s nikým prehodiť ani slovo, za žiadnych okolností. Vrátim sa do svojej kancelárie a budem čakať na správy. Ďakujem za vašu dôležitú spoluprácu,“ a odišiel.

„Profesor Drew, skúsili ste dať vzorku do bodu B, nechať prázdny bod A a potom aktivovať prístroj?“ Jasmine Novaková sa od začiatku stretnutia ozvala prvýkrát.

„Ešte nie. Skúsime to teraz. Profesorka Bryceová, cítite sa na to, aby ste ma sprevádzali?“

„Samozrejme!“ odvetila veselo. Čaj a sušienky ju znova postavili na nohy.

Vydali sa smerom k Bryceovej pracovni, zatiaľ čo Novaková ostala v laboratóriu a prechádzala si zošit.

Keď sa ocitli v profesorkinej pracovni, Bryceová vzala z pohovky hranol z bieleho plastu a otáčala ho z každej strany, aby si ho pozorne prezrela. Zdal sa byť úplne neporušený. Medzitým Drew prišiel na to, že ešte nemá presné súradnice polohy bodu B, ale iba približný údaj, trocha nad sedadlom kresla. Nemohol teda umiestniť vzorku tak, ako by to urobil v bode A. Obzeral sa dookola a zbadal kus penového polystyrénu, ktorý trčal zo škatule s činidlami, položenej v polici pracovne. Mal dĺžku približne päťdesiat centimetrov, šírku tridsať a asi rovnakú hĺbku. Dokonale sa hodil pre toto použitie. Položil ho na kreslo zvisle tak, aby bod B spočíval v jeho vnútri.

„Ja ostanem tu, aby som zmenila polohu vzorky, ak to bude potrebné,“ povedala Bryceová.

„Súhlasím. Budeme v kontakte po telefóne. Držte sa ďalej od kresla.“

Profesorka sa usmiala a prikývla. Drew sa vrátil do laboratória.

„Takže, teraz skúsime preniesť penový polystyrén z bodu B do bodu A,“ vyhlásil.

Maoko zatvorila zošit a pristúpila k počítaču.

„Profesor, môžem?“ opýtala sa.

Drew videl, že sa Kobayashi priblížil k zariadeniu a s úsmevom sledoval mikrometrické nastavenia.

Už si prečítali celý poznámkový zošit a vedeli ako nastaviť prístroj! Drew žasol.

„Prosím!“ privolil Drew srdečne.

Maoko si sadla k počítaču, skontrolovala parametre na obrazovke a pozrela na Kobayashiho. Ten sucho pokynul hlavou. Dievčina stlačila kláves aktivácie a v okamihu sa na platničke v bode, ktorý nazvali „A“ objavila kocka so stenami približne päť centimetrov.

Novaková pozorovala všetko bez slova.

„Profesor Drew, opýtajte sa Bryceovej, či zaznamenala nejaký účinok na vzorke v okamihu výmeny,“ požiadala.

Počas experimentu bola Bryceová mimo poľa kamery, ktorá zaberala veľký blok polystyrénu, stále položeného na kresle; evidentne sa stále nachádzal v polohe, do ktorej ho umiestnil Drew.

Fyzik vzal telefón a vytočil číslo do pracovne Bryceovej. Okamžite odpovedala.

„Áno?“

„Úspešne sme vykonali výmenu približne pred tridsiatimi sekundami. Spozorovali ste niečo nezvyčajné, zvuky, vibrácie alebo niečo iné?“

„Vôbec nič. Keby ste mi to nepovedali, prisahala by som, že sa nič nestalo. Napriek tomu...“ vstúpila do zorného poľa zobrazovaného na obrazovke, uchopila polystyrén a položila ho pred lampu na písacom stole, aby ho poriadne prezrela. „...áno, v tejto výške je bod, v ktorom svetlo preniká jasnejšie. Povedala by som, že je to priestor so stranou približne päť centimetrov.“

„Výborne, ďakujem, profesorka. Počkajte okamih, prosím.“

Pozrel spýtavo na Novakovú.

„Doteraz sme robili výmenu pevnej hmoty so vzduchom,“ vložila sa do toho. „Skúsime pevnú hmotu za pevnú hmotu.“

Drew prikývol.

„Profesorka, prosím vás, položte polystyrén tak, aby bola pevná hmota určite v mieste, kde sa nachádza bod B.“

„Dobre.“

Medzitým Bryceová vzala fixu a načrtla kruh na vrch kocky vo výške bodu, z ktorého bola odobraná hmota. Položila kocku znova na kreslo, ale tentoraz ju otočila o stoosemdesiat stupňov. Bod B zodpovedal neporušenej časti vzorky.

Drew vzal zo škatuli železnú kocku so stranou päť centimetrov a položil ju na platničku.

„Pripravení,“ povedal dvom Japoncom.

Maoko aktivovala prístroj a Bryceová vzápätí zaplesala v telefóne: „Funguje to! Blok oťažel, všimla som si, ako sa kreslo zaťažilo. Počkajte okamih.“

Zdvihla blok a skonštatovala nepopierateľný nárast hmotnosti. Skúška svetlom potvrdila, že sa v polystyréne nachádza železná kocka, ktorá pochádzala z bodu A a vymenila si miesto s polystyrénom rovnakého objemu, ktorý sa objavil na platničke vo fyzikálnom laboratóriu.

Pozorovať poslednú výmenu previazaných priestorov v priamom prenose, sledovať platničku a monitor vedľa nej bola neobyčajná skúsenosť pre všetkých prítomných. Keď Maoko aktivovala prístroj, dve kocky si jednoducho vymenili miesto, akoby to bola tá najprirodzenejšia vec na svete.

„Mám dojem, že fenomén má niečo spoločné s vlastnou geometriou priestoru a vôbec neberie do úvahy čo sa v priestore nachádza,“ podotkla Novaková. Pristúpila ku Kamarandovi a Schultzovi a oboznámila ich s výsledkom posledného experimentu spolu so svojimi úvahami. Obaja sa na seba pozreli a potom Ind pokrčil plecia a úplne zotrel tabuľu. Chvíľu uvažovali a potom sa znova pustili písať na tabuľu s Novakovou, ktorá im občas uviedla nejaký detail do rovnice. Vznikla medzi nimi krátka diskusia, po nej väčšinou došlo k zmene rovnice a potom sa pokračovalo.

Takto prešlo niekoľko hodín.

Bryceová odišla, aby mohla prednášať niekoľko hodín. Jej študenti sa navzájom pýtali, čo sa jej mohlo stať, pretože nebola zamračená a náročná ako inokedy, ale vyzerala naplnená akousi vnútornou radosťou, o ktorej nikto nič nevedel.

Kobayashi a Maoko začali upravovať parametre a mikrometrické nastavenia na zariadení oveľa systematickejším a organizovanejším spôsobom, než to robili Drew s Marronom tej osudovej noci. Drew im dodal primeraný počet vzoriek, aby mohli skúšať a vykonať množstvo pokusov. Okolo poludnia nahnevaný Kobayashi vstal a vyslovil niekoľko nadávok v japončine, potom sa oboma rukami oprel o pracovný stôl a s otvorenou nevraživosťou pozoroval zariadenie. Niečo tu nesedelo. Pred vykonaním poslednej výmeny urobili komplexné nastavenia, ktoré vychádzali z množstva poznámok a spletitých schém, zaznamenaných na množstve hárkov, ktoré boli pekne poukladané vedľa na stole. Lenže želaný výsledok sa nedostavil.

„Prečo sa bod B nepremiestni, dofrasa?!“ zvolal Kobayashi.

Maoko mala temný výraz v tvári a vykazovala evidentné známky frustrácie. Vstala a vzala do rúk niektoré poznámky, znova ich prešla už po ktovie koľký krát a hľadala chybu.

„Žiadna chyba tu nie je, Kobayashi-san,“ vyhlásila po chvíli.

„Akoby tu bola ešte jedna polarizovaná doštička, ktorá udržiava pole previazané s pôvodnou pozíciou.“

„Žiadne ďalšie doštičky tu nie sú, Maoko-san!“ odpovedal tvrdohlavo Japonec.

„Je tu niečo, čo nevidíme, niečo nám uniká. A potom, kde by mala byť tá druhá doštička, podľa teba?“

Maoko pozrela nahor k stropu.

„Tam, profesor,“ povedala a ukázala hore.

„Drew-san!“ zvolal Kobayashi napätým hlasom.

Drew staval nejaké časti duplikátu prístroja. Dlhými krokmi pribehol k dvom Japoncom.

„Čo je, Nobu?“

„Čo je v tom strope?“

Drew naňho pozeral s otvorenými ústami.

„Vo vnútri, v strope?“ opýtal sa zmätený, „ako to myslíš, v strope?“

„Áno, v strope,“ odsekol netrpezlivý Kobayashi. Keď nevedel vyriešiť problém, býval popudlivý.

„Nejaký kov, nevieš? Veľká, široká kovová platňa?“

Drew naňho omráčene pozeral, potom náhle pochopil zmysel otázky, ktorú mu položil japonský kolega.

„Neviem, čo je v strope, ale čo je nad ním áno!“ vykríkol Drew, „je tam laboratórium vedy o materiáloch. Ideme sa tam pozrieť.“

Nasledovaný Kobayashim a Maoko vyšiel Drew z laboratória a vybral sa k schodišťu. Otvoril dvere do druhého laboratória dokorán, takže niektorí študenti ostali ako skamenení a vybral sa smerom k miestu, ktoré sa nachádzalo nad ich prístrojom.

Presne na tom mieste bola na podlahe položená platňa z pozinkovaného plechu s hrúbkou niekoľkých milimetrov a s rozmermi približne dva krát dva metre.

„Pozrime sa!“ zvolal Kobayashi a ukázal na okraj platne.

Maoko si všimla a prikývla, pričom sa z nej vydral hlboký úľavný výdych, ktorým zo seba vypustila niekoľkohodinové napätie.

„Nechápali sme, prečo sa bod B nechce premiestniť aj keď sme robili všetko možné. Teraz je to jasné,“ vysvetlila rozjasaná, „táto platňa vytvára sekundárnu doštičku k platni s bodom A. Je paralelná a má nulové referenčné napätie, pretože je to uzemnenie!“ ukázala na rovnaký bod ako predtým Kobayashi.

Drew sa pozrel smerom, kam ukazovala dievčina prstom a na okraji pozinkovanej platne zbadal odtokovú rúru pracovného umývadla laboratória. Kovová rúra bola pripojená k systému odpadu, ktorý niekde viedol do zeme. Pretože uzemnenie znamená pre mnohé systémy elektrického napájania nulové referenčné napätie, táto platňa zohrávala dôležitú úlohu v Drewovom experimente.

„Keby tu tá platňa nebola alebo by nebola prepojená so zemou, moje zariadenie by nikdy nevyprodukovalo jav, ktorý práve skúmame,“ poznamenal Drew, „bláznivé.“

„Toto sú tie okolnosti, ktoré pomáhajú v pokroku ľudstva, drahý priateľu,“ vyhlásil spokojný Kobayashi.

Drew sa obrátil k študentom, ktorí ich znepokojene sledovali.

„Ty!“ oslovil študenta, ktorý vyzeral šikovný, „okamžite choď zavolať svojho vyučujúceho!“

„Nemusíš sa veľmi rozohňovať, Drew. Už tu stojím hodnú chvíľu,“ flegmatický a šibalský hlas sa vynoril spoza zástupu študentov a za ním nasledoval jeho majiteľ.

„Och, hm, prepáč, Morton...“ ozval sa rozpačitý Drew, „ide o to, že tvoja platňa je základným elementom v experimente, ktorý robíme rovno pod vami. Vadilo by ti, keby si ju nechal tam kde je ešte niekoľko hodín?“

„Žiadny problém, drahý kolega,“ odpovedal Morton vážne, „pokojne pokračuj. Ale...“ pozeral naňho s úškľabkom, „...dlhuješ mi pohárik!“

„S tým môžeš počítať, Morton, ďakujem.“

Kým sa vracali dole, Kobayashi niečo rozprával Maoko a potom sa obrátil na Drewa.

„Teraz musíme zostrojiť sekundárnu platňu tak, aby bola použiteľná praktickým spôsobom. Potrebujeme štvorcovú platňu so stranou o dĺžke dvadsať centimetrov a s hrúbkou jeden milimeter. Upevníme ju na nastaviteľný držiak a pre začiatok ju umiestnime desať centimetrov nad platňu s bodom A. Samozrejme ju uzemníme, aby sa správala rovnako ako platňa v laboratóriu vedy o materiáloch.

Drew sa okamžite pustil do práce a v priebehu hodiny bola sekundárna platnička hotová.

Kobayashi ju umiestnil tak ako navrhol a potom pohľadal v škatuli so vzorkami niečo, čo by mohol položiť do bodu A. Škatuľa bola úplne prázdna, použili všetko, čo mali k dispozícii.

„Už nemáš nič, čo by sme použili, Drew?“ opýtal sa nedočkavo Kobayashi.

„Ukáž...“ Drew sa obzeral dookola a keď nenašiel nič iné, vzal plastový pohár plný priesvitných kryštalických ihlíc a podal ho Japoncovi.

„Použi toto. Neviem čo je to, ale myslím, že nič dôležité.“

Kobayashi položil pohár na platňu v bode A a potom bez toho, aby sa dotkol akéhokoľvek nastavenia, dal pokyn Maoko.

Tá stlačila kláves aktivácie a v okamihu laboratóriom otriasol silný výbuch.

Všetci sa so zdesením vrhli na zem. Drew nevládal dýchať a utekal k dverám. Otvoril ich dokorán a vrátil sa, aby pomohol ostatným.

Novaková ležala natiahnutá na podlahe s tvárou na zemi, bola v bezvedomí. Schultz a Kamaranda práve vstávali, zadychčaní dvíhali Nórku tak, že ju Ind chytil pod pazuchy a Nemec za nohy a niesli ju von.

Maoko a Kobayashi už vychádzali každý po svojich a zhlboka vdychovali čerstvý vzduch.

Drew sa pozbieral celkom dobre a vrhol sa k Novakovej. Kamaranda ňou silno triasol, zatiaľ čo Schultz jej držal nohy zdvihnuté do výšky, aby pomohol krvnému obehu. Po krátkej chvíli sa žena prebrala a za pomoci kolegov sa postavila na nohy.

Medzitým sa okolo nich zbehlo množstvo ľudí.

Drew sa rýchlo vložil do toho, aby bagatelizoval príhodu a nevzbudil pozornosť ohľadom ich tajného projektu, na ktorom pracovali.

„Vybuchol jeden zdroj, nič vážneho sa nestalo. Viete ako to je, všetko je staré, nie sú peniaze na kúpu nového a potom sa stávajú takéto veci.“

Študenti a kolegovia s ostatných laboratórií súhlasne prikyvovali a keď videli, že napriek menšieho otrasu osoby zapletené do udalosti vyzerali byť poriadku, vrátili sa k svojim úlohám.

V tom okamihu sa objavila profesorka Bryceová.

Kým sa vracala do laboratória začula vzdialený výbuch a tak sa poponáhľala.

„Čo ste to vyviedli?“ opýtala sa, keď zbadala ako vyzerajú s pokrčeným oblečením a rozstrapatenými vlasmi.

„Ešte sme na to neprišli,“ odpovedal Drew a opatrne sa obzeral okolo seba, aby sa ubezpečil, že tu neostal ešte nejaký cudzí človek, ktorý by ich mohol počuť.

Opatrne vošli do laboratória.

Pracovný stôl s experimentom bol v poriadku.

Drew obišiel miestnosť a zrazu to zbadal!

V oddychovom priestore vybuchol zásobník s vodou.

Bola to desať litrová nádoba a neostal z nej ani zdrap plastu, z ktorého bola vyrobená.

Všetko naokolo, kovové predmety boli zhrdzavené a ešte sa z nich dymilo. Stena bola čierna a na podlahe sa machule bezfarebnej tekutiny miešali s úlomkami z poškodených prístrojov.

„Čo ste to urobili?“ znova sa opýtala Bryceová.

Kamaranda, Schultz a Novaková hľadeli zvedavo na Drewa a dvoch Japoncov.

„No, dali sme do prístroja nový predmet a pokúsili sme sa premiestniť vzorku. To je všetko,“ odpovedal neisto Drew.

Maoko a Kobayashi pozerali bezvýrazne pred seba.

„Vzorku? Akú vzorku?“ opýtala sa znepokojená Bryceová.

„Hm...“ pokračoval Drew, „... v skutočnosti sa naše vzorky minuli, tak som sa poobzeral dookola a našiel som pohár plný priehľadných kryštálikov v tvare ihlíc... ako tieto tu,“ ukázal na rovnaký pohár v polici ako bol ten prvý.

Profesorka Bryceová zbledla.

„Nešťastník!“ skríkla, „to je jodid berylnatý!“

Všetci prítomní na ňu hľadeli s tupým výrazom.

„Nechápete?“ kričala ešte hlasnejšie, „jodid berylnatý je vysoko hygroskopický a prudko reaguje s vodou! Pri reakcii vzniká jodovodík, najkorozívnejšia kyselina, aká vôbec existuje! Máte šťastie, že ste ostali celí. Ako vám mohlo napadnúť nasmerovať to rovno do nádrže s vodou?“

Obaja Japonci stále mlčali, ale Drew na nich významne pozrel.

„S novou platničkou nebolo možné predvídať, kde sa bude nachádzať bod B,“ ozval sa Kobayashi nevýrazným hlasom, „toto bol úplne prvý pokus vôbec, na základe toho môžeme začať kalibrovať dimenzionálnu stupnicu, aby sa dalo nastaviť miesto určenia.“

Maoko chladne prikývla.

„Uvedomujete si, akému riziku ste nás vystavili?“ zvolala Novaková, „tá vzorka mohla skončiť v útrobách nejakého človeka!“

„No a?“ postavila sa jej Maoko, „možno vy, veľká vedkyňa, ste mali iné riešenie? Možno ste nám poskytli užitočný element na kalibráciu zariadenia? Nie! Takže sme museli robiť pokus. Riziko bolo prípustné. Tiež sme sa nachádzali v tomto laboratóriu. Problém vás, západných ľudí je, že sa na smrť pozeráte ako na niečo najhoršie čo môže existovať, kým pre nás, ľudí z Východu, je to vec cti! Zomrieť čestným spôsobom počas významného činu je pre nás najvyššia hodnota!“ skončila malá Japonka s blčiacimi očami a stisnutými päsťami.

Novaková sa chystala odpovedať, ale Drew zasiahol, aby upokojil napätú situáciu.

„Pokoj, dámy. V podstate nevidím iný spôsob, ako sa to dalo urobiť bez jasnej teórie. Lenže ako sa dostal jodid berylnatý do fyzikálneho laboratória?“

Nikto neodpovedal, ale profesorka Bryceová vzala zvyšný pohár a odniesla ho so sebou. Toho rána prišla na stretnutie s dvoma pohármi, ktoré chcela neskôr odniesť do svojho laboratória kvôli nejakým rutinným pokusom, provizórne ich položila do police. Strata vedomia a ďalšie činnosti, výmena vzoriek v previazanom priestore medzi fyzikálnym laboratóriom a jej pracovňou spôsobili, že na jodid berylnatý úplne zabudla.

10. kapitola

Marron mal šťastie.

Veľkú časť materiálu na zostrojenie druhého zariadenia našiel v ostatných laboratóriách fyziky a elektronického inžinierstva. Zvyšok zaobstaral u dodávateľa neďaleko univerzity, kam sa dostal na bicykli.

Všetko sa zmestilo do jednej priemernej škatule a vážilo niekoľko kilogramov. Keďže bolo poludnie, išiel sa najesť do univerzitnej jedálne a škatuľu vzal so sebou.

Ako každý deň, obed v jedálni bol preňho príležitosťou stretnúť sa so Charlene. Len čo ho zadychčaného zbadala so škatuľou okamžite pochopila, že sa niečo deje, a že to má nejakú súvislosť s Joshuovym podivným správaním posledné dni. Tieto záhadné spôsoby, vnútorné napätie, ktoré mladý muž napriek námahe nedokázal zakryť, ju presviedčali stále viac, že jej chlapec skrýval také veľké tajomstvo a nesmel ho prezradiť ani jej.

Skúsila vyzvedať.

„Ako sa máš?“ ozvala sa schválne ustarosteným tónom, „mám o teba starosti, Joshua. Si zamĺknutý, nerozprávaš o škole a už za mnou ani nechodíš do mojej izby!“ zlomyseľne zakončila.

„No, hm... prepáč mi, láska moja,“ snažil sa ju chlácholiť Marron, „pripravujem trocha komplikované zariadenie a veľmi som sa na to sústredil.“

„Takže na mňa nemáš čas?“ odvetila urazená.

„Nie, nie!“ rýchlo ju upokojoval, „ibaže ide o veľmi delikátny pokus, ktorý...“ obozretne sa poobzeral dookola, „...robím na vlastnú päsť. Ak sa podarí, bude to pre moje štúdium znamenať veľký úspech a nikto sa mi nevyrovná!“ uzavrel šepkajúc jej do ucha.

Neklamal a ani jej neprezradil žiadnu tajnú informáciu. Svedomie mal na mieste a dúfal, že ju uspokojil.

„Aha, tak o to ide,“ Charlene odpovedala s predstieranou úľavou. Marron bol ako otvorená kniha a ona mala prirodzený inštinkt na odhalenie klamstva. Okrem toho, študovala psychológiu a zaujali ju štúdie o mikrovýrazoch tváre. Bola nimi tak nadšená, že sa pustila do samostatného štúdia všetkého, čo jej prišlo pod ruky zároveň s riadnymi kurzami na svojej fakulte. Vedela, že Marron ide v niečom veľmi veľkom a určite to nebolo to, čo sa jej snažil nahovoriť. Bolo v tom niečo viac, oveľa viac ako len možný brilantný výsledok štúdie. Niečo, kvôli čomu bol chlapec ako na ihlách a zároveň ho to burcovalo. Ak jej to nemohol alebo nechcel povedať, muselo ísť o veľmi tajnú záležitosť.

„Tak je všetko v poriadku, Joshua. Všetko je ako má byť,“ bez hanby zaklamala.

Marron si vydýchol úľavou a pokračoval v jedení presvedčený, že sa z toho vysúkal.

Charlene ho obdarila širokým úsmevom a vrátila sa k svojmu šalátu.

„Myslím, že ti pripravím poriadne prekvapenie, láska moja!“ povedala si v duchu a začala snovať plán, ako sa raz a navždy dozvedieť o čo ide.

Z duše neznášala, keď jej chlapec pred ňou niečo tajil.

11. kapitola

Marron dojedol okolo jednej, rozlúčil sa so Charlene a odišiel do laboratória.

Počas cesty sa stretol s profesorkou Bryceovou. Bola zamračená a keď sa jej snažil pozdraviť, nevšímala si ho.

Len čo prešiel dvermi uvedomil si, že sa muselo stať niečo vážne. Profesori mali špinavé a rozdrapené oblečenie a v laboratóriu vládol chaos. Vo vzduchu bolo stále cítiť štipľavý dym z kovu napadnutého kyselinou, oddychový kútik bol v dezolátnom stave a mnohé prístroje vyzerali nezvratne poškodené. Našťastie prístroj výmeny bol neporušený vďaka skrini, ktorá ho ochránila pred výbuchom.

Všimol si zlú náladu a predovšetkým ostentatívne nepriateľstvo medzi Maoko a Novakovou, ktoré na seba zazerali ako psy.

Len čo ho zbadal vchádzať Drew, zavolal si ho.

„Spôsobili sme výbuch, Marron,“ vysvetľoval mu vážne profesor.

Drew mu porozprával, na čo prišli dnes dopoludnia a ukončil to popísaním nehody. Študent počúval s rastúcim nepokojom.

„Profesor, to znamená, že pri každej výmene, ktorú odteraz vykonáme, nemôžeme ovládať umiestnenie bodu B,“ Marron odhalil svoje obavy, „zdá sa mi, že je to príliš nebezpečné. Ako by sa to dalo urobiť?“

„Zatiaľ prerušíme pokusy. Ako vidíš,“ Drew ukázal na seba a svojich kolegov, „všetci sa potrebujeme dať do poriadku a najesť sa. Našiel si materiál?“

Marron prikývol a položil škatuľu na najbližší pracovný stôl.

„Veľmi dobre, Marron. Ty už si jedol?“

„Iste, pán profesor.“

„Výborne. Výborne. Budeš tu robiť ochranku. My sa ideme trocha upraviť.“

Zavolal ostatných: „Vážení, súhlasíte všetci s prestávkou?“

Všetci rozhodne súhlasili.

„Súhlasím. Stretneme sa tu, povedzme...“ pozrel na hodinky, „... o šestnástej.“

Profesori odišli a Marron ostal sám.

Snažil sa trochu poupratovať, ale bolo to obrovské. Otvoril okná dokorán, aby spôsobil prievan a vyvetral zvyšný dym. Natiahol si rukavice a pomocou metly a lopatky pozbieral všetky úlomky, ktoré sa mu podarilo nájsť. Najmenšie kúsky sa pravdepodobne zaklinili do škár na nábytku a do najneprístupnejších kútov laboratória. Nedali sa vybrať, jedine že by sa všetko rozobralo a urobil sa chaos v laboratóriu. Tie kúsky budú postupne nachádzať a vyberať celé nasledujúce roky upratovačky aj študenti, ktorí sa tu budú striedať. Nikto nebude tušiť ako sa zhrdzavené kovové úlomky a rozpustený plast dostali na tie najskrytejšie miesta.

Niektoré kusy sa nakoniec ani nikdy nenájdu. Stali sa súčasťou stavby a mlčanlivým dedičstvom pokusu, o ktorom sa nesmie rozprávať, ale stal sa míľnikom vedeckého pokroku.

Keď Marron dokončil upratovanie úplne vyprázdnil pracovný stôl a handrou namočenou do čistiaceho prostriedku vyleštil povrch, potom naňho rozložil nakúpené diely do radov podľa typu. Chýbali diely, ktoré vyrábal Drew na mieru.