Leibnizovo Kritérium

Z písacieho stola vzal počítač s podobnými vlastnosťami ako má ten, ktorý používajú na pokusy a premiestnil ho na čistý pracovný stôl. Potom doňho stiahol softvér z toho druhého. Dokončil inštaláciu s parametrami, ktoré napálil na disky v tú noc, keď urobili objav.

Zbadal tabuľu úplne popísanú rovnicami, grafmi a zvláštnymi náčrtmi, ktoré sa, ako predvídal, snažili predstaviť možné konfigurácie pokrivenia časopriestoru. Snažil sa udržať niť vyjadreného uvažovania, ale uvedomil si, že na to, aby to všetko pochopil ešte nie je dostatočne podkutý. Dokázal pochopiť z čoho vedci vychádzali, samozrejme išlo o všeobecnú teóriu relativity, ale vývoj mu nebol jasný. Obsahoval množstvo úprav a z toho pochopil, že tieto fenomenálne mozgy neúnavne bojovali, aby prenikli do podstaty tohto podivuhodného objavu. Rozoznával rôzne druhy písma, ktoré sa striedali náhodným spôsobom. Intuícia jedného z nich bola riešením problému, na ktorom sa zasekol niekto iný a práca na tabuli predstavovala úplne jasne ako traja profesori spojili sily, aby dosiahli jeden supermozog bez toho, aby chcel niektorý z nich prevažovať nad ostatnými.

Toto bol pravý duch skupinového výskumu a Marron bol šťastný, že bol toho súčasťou.

Ešte pozoroval tabuľu, keď sa objavili Maoko s Kobayashim. Viedli živú diskusiu v japončine, takže im vôbec nerozumel. Z tónu hlasu a gestikulácie sa dalo pochopiť, že Maoko chcela za každú cenu urobiť nejakú vec, zatiaľ čo Kobayashi sa ju od toho snažil odradiť.

Zbadali ho a prestali diskutovať.

„Och, zdravím, Marron-san,“ pozdravil ho Kobayashi, „dobre, priniesol si materiál na druhý prístroj. Môžeme sa do toho okamžite pustiť. V experimentoch budeme pokračovať potom,“ dôrazne uzavrel, pozrel pritom Maoko priamo do očí a zvýraznil slovo potom.

Dievčina sa zaškľabila a išla si pre svoj zošit, ktorý okrem iného obsahoval aj projekt zariadenia.

Marron zabezpečil rôzne druhy káblov, skrutky, matice a sortiment príslušenstva na montáž, potom na pracovný stôl položil potrebné náradie: kliešte, skrutkovače, nožnice, klieštiky a dokonca elektrickú vŕtačku na vyvŕtanie otvorov.

S Kobayashim sa pustili do dierovania základovej platne, zatiaľ čo Maoko im diktovala rozmery. Potom primontovali stojany, ktoré tvorili kostru zariadenia. Prichytili niektoré komponenty k stojanom a všetko pripojili k spojovacej skrinke upevnenej na platni. S veľkou starostlivosťou pripravili izolovaný elektrický vodič, ktorý tvoril rezonančný obvod s kondenzátorom, zložený z dvoch protistojných platní, ktorých vzdialenosť bola nastaviteľná pomocou mikrometrickej skrutky. Vzdialenosť nastavili presne na tri milimetre, rovnakú hodnotu, na ktorú bol kalibrovaný kondenzátor pôvodného zariadenia.

Po každej fáze montáže Maoko skontrolovala, či sú spojenia a nastavenia dokonale zhodné s projektom.

Položili generátor vysokého napätia na opornú dosku a pripojili ho k spojovacej skrinke a izolovanému elektrickému vodiču.

Parametre, ktoré boli upravené počas experimentu pôsobili na napätie, na prúd a na krivku od generátora, preto ich vzájomne prispôsobili v počítači pomocou dátového kábla.

Kým upevňovali držiaky pre ionizačné mriežky, objavil sa Drew.

„Vidím, že ste pokročili. Chválim vás!“ podotkol Drew kým sledoval vykonanú prácu. Išiel pre škatuľu a podal ju Marronovi.

„Tu sú diely, ktoré som dnes ráno vyrobil. Ešte mi chýba platňa pre bod A a sekundárna platňa.“

Pozeral neisto na Kobayashiho.

Japonec mu opätoval pohľad s vážnym výrazom.

„Prístroj musí byť úplne rovnaký, Drew-san,“ zdôraznil, „ak bude správanie totožné s pôvodným zariadením, budeme vedieť, že výmena previazaných priestorov je vedecká realita, zopakovateľná a použiteľná, inak budeš musieť poslať do zabudnutia všetko, čo sa doteraz urobilo.“

Nórka, Ind a Nemec už stáli pred tabuľou, všetci sústredení na jednu zvláštnu rovnicu.

Drew bol napätý, ale nemal na výber.

Podišiel k stolu na mechanickú prácu a pripravil obidve platničky.

Keď ich priniesol Kobayashimu a kolegom, zbadal, že všetko ostatné už bolo zmontované. Maoko prevádzala Marrona presným nastavením mikrometrickej vzdialenosti12.

„Trocha viac... ešte... nie, to je príliš!“

Japonka merala digitálnym mikrometrom priestor medzi ionizačnými mriežkami. „Späť, pomaly... ešte... pomaly... stoj! Ešte trošičku, ale len jemne... pozor... a... stop!“

Marron okamžite odtiahol ruku od mikrometrickej skrutky, aby o ňu nezavadil.

Maoko sa dvihla, nadýchla sa a znova sa naklonila nad pracovný stôl, aby zopakovala rozmer a skontrolovala, či sa zhoduje s projektom.

„Štyristotridsaťsedem mikrónov. Výborne. Utiahni skrutku.“

Marron niekoľkokrát rozovrel a zovrel ruku, aby uvoľnil stiahnuté svaly, potom sa pomaly priblížil k mikrometrickej skrutke a s maximálnou opatrnosťou pritiahol koncentrický upevňovací krúžok k skrutke. Zadržiaval dych, aby neurobil rukou prudké pohyby. Šklbol sebou a pozrel na Maoko.

Japonka ani na okamih neodtrhla zrak od mikrometra.

„Dobre,“ potvrdila s prísnym pohľadom upreným na displej nástroja.

Pozrel na Drewa.

„Podľa nášho názoru,“ pokračovala a hľadela na prikyvujúceho Kobayashiho, „toto nastavenie je pravdepodobne najkritickejšie vzhľadom na projekt. Počas generovania energie, ktorá vzniká aktiváciou výmeny, mriežky produkujú špeciálne ionizované pole, ktoré spúšťa sekundárny efekt v okolitom priestore, bod A prepája primárnu a sekundárnu platničku a akýmsi spôsobom spúšťa samotnú výmenu.“

„Počítač odovzdá generátoru vysokého napätia príkaz generovať energetický impulz s trvaním pol sekundy,“ pokračoval Kobayashi, „pozorovali sme, že zmena časového parametra má malý účinok na fungovanie. Jav má stále rovnaký účinok za podmienky, že trvá minimálne dve desatiny sekundy. Nad túto hranicu sa prejavujú zmeny vo výsledku výmeny. Máme za to, že ionizované pole mriežky dosiahne optimálnu intenzitu keď sa nastaví aspoň na minimálnu dobu, nastaví sa K22 na 1123,08 V a vzdialenosť mriežok na 437 mikrónov. Ostatné nastavenia systému menia rozmery a formu hmoty, ktorá je predmetom výmeny, zatiaľ čo u súradníc miesta určenia je potrebné experimentovať vychádzajúc z nového bodu B, ktorý sekundárna platnička premiestnila do tohto laboratória.“

„Dobre,“ prikývol zamračený Drew, „pokračujeme.“

Namontovali platničku A a A2, ako pomenovali sekundárnu platničku, potom Maoko znova skontrolovala všetky pripojenia a nastavenia.

Marron sedel pri počítači, nastavil potrebný program a vyskúšal spojenie s generátorom. Fungovalo dokonale. S otázkou v tvári sa obrátil k ostatným.

Drew bol ako na ihlách. Všetko bolo pripravené na vyskúšanie druhého stroja, ale on mal ozajstný strach, že výmena by mohla prebehnúť vo vnútri niektorej osoby. Bola by to katastrofa, tragédia pre jeho kariéru a pre budúcnosť vedy. Pravdupovediac, aj pre obeť.

Kobayashi naňho pozeral ako samuraj pozerá na svojho druha, ktorý váha vziať si život pre záchranu cti. Drew pociťoval opovrhovanie svojho priateľa, ale nedokázal s tým nič urobiť. Nemal strach iba o seba, ale o všetkých ostatných.

Maoko si založila päste na bokoch, naklonila hlavu, najedovaná pozerala skrz neho a čakala.

Marron naňho hľadel nervózne.

Drew ešte neisto váhal a nakoniec sa rozhodol.

„Dobre,“ povedal rozhodne, „vyskúšame.“

Maoko pristúpila k počítaču a pozrela významným spôsobom na Marrona. Pochopil v okamihu a okamžite vstal, dokonca cítil úľavu, že odovzdal takúto zodpovednosť.

Maoko si sadla a rýchlosťou blesku nastavila všetky potrebné parametre, potom pozrela na Drewa.

„Vzorku, prosím,“ povedala hlasom suchým ako vietor, ktorý bičuje vrchol hory Fuji.

Drew sa poobzeral naokolo, vybral malý sklenený hranol a položil ho na primárnu platničku.

Maoko hľadela na Kobayashiho, ktorý naposledy prezrel zariadenie, aby sa ubezpečil, že je všetko v poriadku a napokon prikývol.

Japonka sa priblížila prstom ku klávesu spustenia, preskočila pohľadom na vzorku a chystala sa stlačiť kláves, keď začula Novakovú vykríknuť a v okamžiku sa zastavila.

„Ani hnúť!“ kričala, utekala smerom k pracovnému stolu a za ňou Schultz a Kamaranda.

„Nezapínaj prístroj! Nehýbte sa!“ rozkázala rozrušená.

Maoko odtiahla ruku od klávesnice a nenávistne pozrela na Novakovú.

„Pochopili sme tú vec so súradnicami,“ pokračovala Nórka, „je priamo prepojená so vzdialenosťou medzi primárnou a sekundárnou platničkou, podľa jednej matematickej funkcie, neskôr si o nej povieme, problém je v tom, že podľa nás ide aj o špecifický vzťah k Planckovej dĺžke13.“

Drew na ňu pozeral s úžasom.

„Čo presne máte na mysli?“

„Domnievam sa, že niektoré vaše povestné parametre značne pôsobia na súradnice cieľového miesta, ale len ak sa nastavia na veľmi presné hodnoty podľa presne určených kombinácií,“ oznámila Novaková triumfálne.

„Do dnešného dňa bol cieľový bod nastavený v pracovni profesorky Bryceovej len preto, lebo sa referenčná vzdialenosť medzi platničkou bodu A a platňou na hornom poschodí neupravovala vhodnou kombináciou parametrov. Keď ste namontovali novú, malú sekundárnu platňu experiment fungoval rovnako, ibaže zmenšením vzdialenosti medzi platničkami sa priblížil aj cieľový bod výmeny. Prišli sme na približnú funkciu, ktorá je schopná vysvetliť toto správanie. Našťastie pre všetkých, ešte ste vo vašich experimentoch nenarazili na kritické kombinácie. Existujú tri parametre, K9, K14 a R11, ktoré podľa nás tvoria triádu posuvu. Triáda premiestni bod B z čistej pozície spojenej so vzdialenosťou medzi platničkami A a B, upravená práve spomínanou funkciou, do úplne svojvoľnej polohy v priestore. A ak hovorím svojvoľnej, myslím tým kdekoľvek.“ Kamaranda a Schultz energicky prikyvovali.

„To znamená...“ habkal Drew.

„Chcem povedať, vážený profesor Drew, že vhodnou konfiguráciou triády môžeme bod B umiestniť kdekoľvek v známom vesmíre,“ zakončila Novaková s rozžiarenými očami a oduševneným výrazom.

Drew bol purpurový. Počas celého vysvetľovania vedkyne zadržiaval dych a teraz sa mu nedostával kyslík.

Na Marrona vystúpil studený pot z toho, čo práve pochopil, kým Maoko a Kobayashi sa spokojne uškŕňali. Ktovie prečo.

„Planckova dĺžka vstupuje do rovnice posunu určením uvážených pozícií bodu B,“ vysvetlil Schultz, „napríklad to znamená, že môžeme umiestniť bod B na povrch Jupitera v súradniciach 30 stupňov severnej šírky a 125 stupňov východnej dĺžky, ale nie meter dopredu, dozadu, hore alebo dole. Najbližšie alternatívne miesto určenia by mohlo byť vzdialené sto kilometrov. Uviedol som iba príklad, dávajte si dobrý pozor, pretože reálne čísla ešte len musíme zistiť, okrem toho je potrebné experimentovať s triádami.“

„Takže...“ overoval Drew.

„Takže,“ zasiahol Kamaranda, „ak má prístroj, ktorý ste práve zostrojili čo i len najmenší konštrukčný rozdiel alebo nastavenie, cieľový bod bude úplne inde, než očakávame. Namiesto zničeného zásobníka s vodou sa bod B bude nachádzať na inom mieste a konštanta premiestnenia bude proporcionálna Planckovej dĺžke, podľa funkcie, ktorú sme práve objavili.“

„Prístroj je zhodný!“ zvolala jedovato Maoko, ale Kobayashi jej položil ruku na plece, aby ju upokojil.

„Máme ionizačné mriežky na 437 mikrónov gap14,“ povedal Japonec, „použitý mikrometer na kalibráciu gap má rozlíšenie jedného mikrónu, takže presná hodnota sa môže pohybovať od 436,5 do 437,4 mikrónov15. Predpokladajme, že gap sa v skutočnosti rovná 436,9 mikrónov. Kde sa bude nachádzať bod B?“

Novaková, Kamaranda a Schultz podišli k tabuli, zmazali časť, ktorá nebola potrebná a rozvinuli funkciu na základe reálnych poskytnutých údajov. Rovnica bola komplexná a trvalo im to niekoľko minút, potom Schultz poznačil na papier výsledok a všetci traja sa vrátili k pracovnému stolu.

„Za predpokladu, že nezapojíme triádu,“ vyhlásil Nemec, „takže parametre ostanú tak ako sú, bod B bude približne 18,6 metrov od zásobníka vody. Smer premiestnenia ešte nevieme určiť, takže predstavte si, že máte guľu s polomerom 18.6 metrov a jeho stred tvorí zásobník. Nuž, nový bod B sa bude nachádzať v ktoromkoľvek mieste na povrchu gule.“

Drew pozeral von z okna.

Už bola tma. Po cestičkách univerzity blízko laboratória prechádzalo len málo ľudí. Na horných poschodiach už nebolo pravdepodobne nikoho a rovnako aj v okolitých miestnostiach. Lenže povrch imaginárnej gule prechádzal aj pod zemou. Mohli by tam byť plynové rozvody? Drew myslel, že asi nie. Zmocnil sa ho skľučujúci pocit bezmocnosti zmiešanej s rezignáciou. Zdalo sa mu, že má na hrudi balvan, ktorý mu bránil v dýchaní. Podišiel k dverám, otvoril ich a vyšiel na večerný vzduch svojho Manchesteru. Opakovane zhlboka vdychoval, kým ostatní ho pozorovali zvnútra.

Mohol požiadať McKintocka o povolenie urobiť takýto experiment? Nie, Škót by ho vysmial, že spôsobil takýto zmätok a potom ho nedokáže ovládať.

Musel na seba prevziať zodpovednosť a s ňou spojené riziká.

Vrátil sa dovnútra a obrátil sa na Schultza.

„Aký by mala polomer imaginárna guľa v prípade, že by mala ionizačná mriežka 436,5 mikrónov? A pri 437,4?“

„Približne 62 kilometrov v prvom prípade a 15 v druhom.“

Už to predbežne prepočítali.

„A ak by sa gap rovnal 436,99 guľa by mala polomer niekoľko metrov, prechádzala by priamo cez naše telá,“ dodal nakoniec Schultz.

Drew na sekundu vytreštil oči, potom ho ovládla strnulosť.

Ako mohol experimentovať pri takej veľkej tolerancii?

Nemohol. A zároveň nemal na výber.

„Urobíme to,“ povedal vážnym hlasom, sklonil hlavu akoby pozeral do zeme prázdnymi očami.

Všetci sa postavili okolo pracovného stola s druhým prístrojom. Novakovú zalial studený pot, zatiaľ čo Marron sa držal trocha bokom, akoby ho to malo nejakým spôsobom ochrániť.

Maoko znova prešla celý systém a potom rozhodne stlačila kláves.

Na mieste, kde predtým ležal sklenený hranol sa objavila hustá červená neforemná hmota a liala sa pomaly nadol z platničky.

Žblnk.

Žblnk.

Takmer všetci naokolo zbledli.

Drew sa na mieste povracal, nohy sa mu podlomili a kľakol si hneď vedľa toho, čo z neho vyšlo.

Novakovej oslabli nohy a zavesila sa na neďalekú policu, bledá v tvári ako mŕtvola.

Kamaranda a Schultz ostali ako skamenení, ale Japonci ostali úplne pokojní.

Zmätený Marron stál s vytreštenými očami a otvorenými ústami.

Po niekoľkých sekundách pozorovania červenej hmoty si niečo všimol.

Pristúpil, aby sa jej lepšie prizrel.

V tej kaši niečo bolo.

Vzal kliešte a opatrne ich zaboril do hmoty.

Chvíľu otáľal a potom stlačil konce k sebe, aby zachytil niečo pevné v čeľustiach.

Veľmi opatrne vytiahol kliešte a položil to na pracovný stôl vedľa získanej vzorky.

Ostatní sledovali jeho pohyby, akoby boli v tranze, okrem Drewa, ktorý ešte stále vyjavený kľačal na zemi.

Marron si chvíľu prezeral objekt, potom vzal sklenený pohár a naplnil ho vodou z neďalekého vodovodu.

Znova chytil predmet do klieští a bez toho, aby ho pustil, ponoril ho do vody. Niekoľkokrát ním zatriasol, aby sa očistil až voda v pohári sčervenela.

Pomaly zdvihol kliešte a vybral z pohára vyčistenú vzorku.

Tvár sa mu rozžiarila úsmevom a nahlas si vydýchol.

„Profesor!“ zvolal, „Profesor Drew!“

Drew kýval hlavou, krútil ramenami, akoby nechcel nič počuť.

„Profesor!“ znova ho oslovil Marron, „všetko je v poriadku, profesor. Poďte sa pozrieť.“

Drew sa s námahou postavil a zdráhavo sa približoval k pracovnému stolu.

To, čo zbadal, ho ohromilo.

Marron držal v kliešťoch kus červeného plastu, na ktorom bol prilepený štítok.

„To je rajčinová omáčka, ktorú používam denne do mäsa,“ vysvetlil študent. „Univerzitná jedáleň ju kupuje priamo z Talianska od jedného malovýrobcu a skladuje ju v chladiacom boxe asi dvadsať metrov na východ od nás.“

„Viete, že je veľmi dobrá?“ ukončil Marron, „je ochutená oreganom, mojou obľúbenou koreninou.“

12. kapitola

Maoko sa vracala na ubytovňu, kráčala univerzitnými uličkami, ktoré boli skúpo osvetlené lampami vo viktoriánskom štýle. Večerný vzduch bol mrazivý a po dnešnom dni aj posilňujúci.

Bola na smrť unavená, ale zároveň vzrušená z dosiahnutých výsledkov.

Neuveriteľné, ale za jediný deň sa im podarilo vyrobiť druhý funkčný prístroj a dokonca dosiahnuť koncept teórie javu. Drew vybral svoju skupinu veľmi dobre, stretnutie týchto géniov prinieslo výnimočný výsledok.

Bola šťastná, že ju Kobayashi vzal so sebou. Vedela, že bola pre výskum cenným prínosom a to ju naplňovalo hrdosťou. Po tom všetkom dokázala kalibrovať gap ionizačnej mriežky s odchýlkou sotva 0,1 mikrón a to bola zanedbateľná hodnota vzhľadom na to, že používala mikrometer s rozlíšením jeden mikrón.

Prišla až k svojim dverám v krídle, pomerne izolovanom od komplexu. Otočila kľúčom v zámke a otvorila. Urobila prvý krok dovnútra, keď začula rýchle cupitanie a náhle sa otočila.

Z tmy vyšla Novaková, ktorá sa pred ňou objavila s planúcimi očami.

„Slečna Yamazaki!“ prudko ju napadla, „ako ste si dnes dovolili takto so mnou rozprávať? Ste iba obyčajná študentka!“ impulzívne urobila krok vpred a prekročila prah izby.

„Za dlhé roky prednášania som nestretla nikoho, kto by bol taký bezočivý ako vy!“ pokračovala pohŕdavo, „možno vo vašej krajine ryžožrútov ste zvyknutí správať sa navzájom ako nevychovanci, ale tu, na západe, grrrr...!“

Maoko jej položila ruku na ústa a nasilu jej ich držala zatvorené. Druhou rukou ju uchopila za pravé zápästie a súčasne sa pohľadom zabodla do Norkinych očí. Neprirodzeným spôsobom ich otvorila dokorán bez mrknutia viečkom a jej čierne zornice vyzerali, akoby sa nadmerne roztiahli vyžarujúc hypnotické fluidum, ktoré vchádzalo do Novakovej očí a postupne ju paralyzovalo.

Jednou nohou kopla do dverí, aby sa zatvorili a potom bez toho, aby prerušila očný kontakt s Nórkou jej pomaly odtiahla ruku z tváre.

Novaková ostala bez pohnutia s pootvorenými ústami a vytreštenými očami.

Maoko jej pomaly stiahla z ramena kabelku, potom ju chytila za ľavé zápästie a preložila ho cez pravé a takto prekrížené ich pevne držala jednou rukou.

Bez odvrátenia pohľadu jednou voľnou rukou prekutrala slamenú tašku, položenú na neďalekej skrinke a vybrala z nej jutový povraz. Nahmatala koniec, pridržala ho a obratne pustila na zem zvyšné klbko. Zľahka omotala povraz niekoľkokrát okolo jedného zápästia, potom prešla na druhé a nakoniec urobila niekoľko otočiek okolo prekrížených zápästí, aby ho upevnila dvojitým uzlom.

Novaková bola úplne nehybná.

Maoko nechala časť povrazu voľnú tak, aby ho mohla držať napnutý s Nórkinymi rukami zdvihnutými vo výške pásu.

Zľahka pokľakla, aby mohla zdvihnúť druhou rukou zo zeme klbko a potom rýchlym pohybom očí zamierila a suverénnym pohybom ho hodila cez hrubý hák z tepaného kovu, ktorý bol zabetónovaný v strope a visela na ňom staromódna lampa.

Z klbka, ktoré padlo vedľa nej vybrala druhý koniec a oboma rukami začala pomaly ťahať tak, že dvíhala Novakovú za zápästia nahor.

Neprestávala postupne ťahať, kým Nórka nemala ruky nad hlavou a nezačali sa jej naťahovať. Novaková vydala pridusený ston, ale potom zmĺkla a neprestávala sa dívať pred seba neprítomným pohľadom.

Maoko znova pomalšie, ale rozhodne potiahla. Ruky už boli natiahnuté na maximum a telo sa začínalo dvíhať. Novaková začala ticho a bez prestania stonať a čelo sa jej pokrylo potom.

Maoko ešte trocha potiahla, kým sa Nórkine nohy nedvihli do približne šesťdesiat stupňového uhla oproti podlahe. Potom konce povrazu pripevnila k držiaku na uteráky, ktorý trčal zo steny vedľa kuchynského umývadla.

Vybrala zo slamenej tašky kratší kus povrazu, zviazala Novakovej nohy v členkoch a potom sa narovnala, aby si obzrela svoje dielo.

Nórka visela zo stropu v dokonale vertikálnej polohe a iba špičkami nôh sa opierala o podlahu.

Už nestonala. Pomaly a namáhavo dýchala a celé telo už mala pokryté potom zo svalového napätia.

Blúzka sa jej vykasala zo sukne a odhalila časť spoteného brucha.

„Nevyzerá to zle,“ pochválila sa v duchu Maoko.

Zamkla vchodové dvere, vyzliekla si sako, vyzula topánky a odišla do kúpeľne. Potom si pripravila japonský čaj. S chuťou chrumkala sušienky a nakoniec sa natiahla na pohovke s románom v ruke. Bol to veľmi dlhý a namáhavý deň, cítila, že si potrebuje oddýchnuť. Ľúbostné zápletky hlavnej hrdinky knihy ju preniesli do sveta fantázie, ale zároveň do sveta veľmi skutočného. Japonci sú mimoriadne vnímaví pokiaľ ide o nuansy, detaily a vyššiu úroveň introspekcie. Predovšetkým ženy neustále pozorujú a s prostredím veľmi hlboko komunikujú. Midori bola študentka literatúry, zamilovaná do mladého rybára Noboru, ktorý žil na pobreží v dedine vzdialenej sto kilometrov. Spoznali sa pred rokom v parku, keď kvitli čerešne16 a bláznivo sa do seba zamilovali. Každá jej myšlienka bola aj jeho myšlienkou, prišli na to, že si tak hlboko rozumejú, akoby boli jednou nerozdeliteľnou osobou. Noboru však pracoval veľmi tvrdo. V najhlbšej noci vyplával na more chytať s kamarátmi ryby a more bolo často rozbúrené. Jednej noci, jeden z nich prepadol cez okraj lode. Kričal v tme, ale oni ho nevideli. Hodili niekoľko záchranných kolies smerom odkiaľ sa ozýval hlas, ale každou vlnou sa hlas vzďaľoval stále viac. Až nastalo ticho. Ozývalo sa iba mocné a ľahostajné špliechanie vĺn o bok lode a sieť, ktorá spadla do temného mora.

Si s nami, Ryuu,

si s nami.

Každú noc za tebou prídeme na čierne more

a vieme, že ty tam čakáš s tvojou silnou náručou.

Ako spenená vlna nastúpiš do člna

a po našom boku spoločne vytiahneš siete

ako predošlé noci,

keď sme vďaka tvojim očiam a úsmevu

radostne čelili búrke.

Noboru napísal tento žalospev pre svojho strateného kamaráta a vložil ho do jedného z mnohých listov, ktoré adresoval Midori. Plakala preňho aj pre Ryuu, aj keď ho nikdy nepoznala. Noboru bol básnik, mal nežnú a citlivú dušu, ale život, ktorý žil, mu nedovoľoval vyjadriť svoj talent ako by si zaslúžil.

Aj preto plakala, ona, dcéra z dobrej rodiny s možnosťou študovať a cestovať, napriek tomu nútená skrývať svoj vzťah, pretože rodičia by nikdy nedovolili, aby sa vydala za chudobného rybára. Noboru nemal rodinu, bol opustený od narodenia a chodil z jedného sirotinca do druhého, až kým dostatočne nevyrástol, aby mohol pracovať. Dedina, v ktorej sa ocitol, žila z rybárčenia a tak jeho osudom bolo stať sa rybárom. Nemohol telefonovať, pretože Midorini rodičia by mohli odhaliť ich vzťah. Preto jej písal a posielal listy cez spolužiačku, ktorá jej ich odovzdávala a preberala listy adresované jemu.

V deň, keď sa prvýkrát stretli v parku, vrabec čvirikal v ich blízkosti, ďobal do zeme a občas na nich pozrel. Midori bola presvedčená, že vtáčik bol ich posol. Každý večer vychádzala z domu do záhrady a išla v ústrety najbližšiemu vrabcovi, rozprávala sa s ním, posielala po ňom odkazy pre Noborua a počúvala pípanie ako správu od jej vzdialeného chlapca. V noci sa zobúdzala a otvárala okno pomaly, aby nenarobila hluk, nechávala sa objímať vetrom rovnakým, o ktorom si myslela, že práve v tom okamihu vial do plachiet a vlasov jej milovaného.

„Ach, Midori, Midori,“ pomyslela si Maoko, „aká si romantička. A smutná.“

Pozrela po očku na Nórku, aby zistila ako si vedie.

Nie zle, dalo by sa povedať. Mala zatvorené oči a dýchala pravidelne, bez stonania. Prispôsobila sa polohe. Občas ľahko pohýbala špičkami nôh, aby napravila neistú rovnováhu. Bola tam už takmer pol hodiny.

„Poďme, pošleme do postele túto gaijin17“ povedala pre seba, „je čas.“

Položila knihu a potichu podišla k Novakovej. Zdalo sa, akoby si to ani nevšimla.

Maoko chytila dvoma rukami napnutý povraz v mieste medzi upevnením na držiaku uterákov a uchytením na strope a potiahla ním rozhodne na vzdialenosť niekoľkých centimetrov. Nórka otvorila oči dokorán a vydala nosový ston, hrdlo už mala chvíľu vysušené.

Asi dvadsať sekúnd ťahala za povraz a potom ho pomaly uvoľnila. Novaková nahlas vydýchla ústami a naklonila hlavu dopredu, kývala s ňou zo strany na stranu, dvíhala ju a znova nechala odkväcnúť.