Mesačný Úsmev

Ocko Karl má svoju mamu. Má takmer 90 rokov a žije tu, neďaleko nás v dedine. Stará sa o sliepky a o veľké množstvo mačiek, ktoré máme.

Sviatočný deň sa pomaly chýli ku koncu a začína byť melancholický, ako vždy vtedy, keď sa priblíži večer a stará mama sa musí vrátiť do Bolzana.

Nechcem jej radšej ani podať kabát, možno tak zabránim jej odchodu.

„ Nemôžeš zostať spať tu u nás aspoň zopár dní? „

„ Rada by som zostala s tebou, ale vieš musím pracovať na mojom hospodárstve a na záhrade pri dome a mám aj syna, ktorý na mňa doma čaká. Uvidíš, prídem ťa znovu pozrieť, dva týždne utečú ani sa nenazdáš.“

Zatiaľ, čo ju odprevádzam na zastávku autobusu, dáva mi posledné rady, a ja vyslovujem svoje želania na naše ďalšie stretnutie.

Dáva mi bozk na rozlúčku a dlho ma objíma. Potom pomaly vystupuje po schodíkoch do autobusu. Sledujem ju so zmiešanými pocitmi a so stiahnutým žalúdkom. Užívam si každý okamih, ktorý ešte môžem byť s ňou, ako v spomalenom filme, až pokiaľ sa neposadí k oknu. Potom jej zamávam rukou. Autobus sa dá znovu do pohybu, vypustí obvyklý čierny kúdoľ dymu. Tentokrát ide dolu kopcom. Čakám a pozorujem ho, až pokiaľ nezmizne v spleti serpentín a tunelov. Nehybne počúvam ako sa zvuk motora pomaly v diaľke stráca.

V ušiach mám ešte tento ťažkopádny zvuk motora, keď odchádzam zo zastávky s myšlienkou na ďalšiu návštevu. Ale aj tak som rád, že sa môžem vrátiť späť domov k mame Barbare, a tak pridám do kroku.

Pekný deň je vždy ako záblesk, ešte ste ho ani nezačali vychutnávať, a už sa končí. Otvorím bránku na záhradke a idem k vchodu do domu. Barbara práve poliala rajčiny, ovanie ma ich vôňa. Slnečnice sú otočené smerom k slnku, zapadajúcemu do doliny. Tá hľadí k Bolzanu, ako keby chcela odprevadiť starú mamu domov.

V kuchyni zostala vôňa po sladkostiach a dráždi moj apetít. Na stole je autíčko, ktoré mi doniesla stará mama. Pozorne ho zdvihnem a odnesiem si ho do izby. Som už hladný. Na stole je už nachystaná polievka. Navečeriame sa spolu.

Nasledujúce dni sú pokojné, zvyčajná rutina. Až pokiaľ nenastane víkend, presnejšie sobota.

Prišli k nám nejakí ľudia. Elegantná pani Giuseppina a dvaja páni, takisto elegantní. Asi priatelia mamy Barbary, aj keď sa zdá že ich veľmi nepozná. Ich stretnutie však pôsobí dosť neformálne.

Sú to veľmi sympatickí a srdeční ľudia, hlavne jeden z pánov. Ten je veľmi žoviálny a rozpráva vtipy, je to asi jeho špecialita. Pani mi priniesla krásny darček. Lokomotívu na baterky, ktorá sa veľmi rýchlo pohybuje. Pušťam si ju v obývačke, vpredu má svetlo a vydáva zvuk, uhhhhhuuuuuu uhhhhuuuuuu.

Páči sa mi, keď sa dostane k nejakej prekážke, otočí sa a znovu pokračuje v jazde. Vyzerá ako šialená od radosti. Som uchvátený touto novou hračkou a sústavne počúvam zvuk, ktorý vydáva.

S mamou Barbarou pijú kávu a zhovárajú sa. Aj o mne, však som najmenšie dieťa v rodine. Pani sa na mňa často usmieva a aj ja jej odpovedám úsmevom. Je trochu tajuplná a v očiach je čítam, že už, už mi chce niečo povedať.

Prešlo niekoľko hodín v spoločnosti týchto hostí a nadišiel moment rozlúčiť sa. Pani je do plaču, možno preto, že sa tu u nás cítila dobre.

Je jej ľúto, že musí odísť, ako sa to často stáva tu u nás, už nejaký čas. Keď hostia už odišli, mama Barbara ma silne objíme a pobozká na čielko. Aj ona bola potešená touto návštevou.

„ Vieš, vždy ma teší keď niekto k nám príde a keď mu môžem ponúknuť dobroty a našu spoločnosť. Táto pani už u nás raz bola, aj so svojim bratom a priateľom.“

Ja sa samozrejme na to nepamätám. Bol som asi ešte veľmi malý. Barbara vytiahne niekoľko fotografií, na ktorých sme spolu. Ja som na rukách tejto elegantnej pani. Na ďalšej fotografii sedím na malom červenom šliapacom traktore a mám na sebe červenú bundičku a na hlave bielu vlnenú čiapku.

Potom mi ukáže ďalšie fotografie. Na tých som na prechádzke so štíhlym pánom, v elegantnom obleku. Prechádzame sa ruka v ruke po poľnej cestičke na lúke.

Viem, kde je to miesto, je blízko domu na kopci. Sú tam orechy a divé hrušky. To sú tie, ktoré majú takú trpkú a drevnatú chuť, keď ich ochutnáš. Pokiaľ úplne nedozrejú a nemajú «červené líčka» nedajú sa jesť.

Na inej fotografii som zasa na lúke a trhám kvety spolu s peknou, elegantne oblečenou a učesanou paňou.

Barbara mi vysvetľuje:

„ Táto pekná pani sa volá Miriam a prišla ťa pozrieť aj so svojim manželom Remom. Tie kvety si trhal pre ňu a doniesol si z nich aj mne, pamätáš sa?“

„ Áno, matne sa pamätám ale nie až tak dobre.“

Na okraji fotografie je napísané: "júl 73". Prišli vtedy na oslavu mojich narodenín. Dovŕšil som vtedy 3 roky, teraz mám 4.

Že to bolo v lete je vidieť už z toho, že fotografia je jasná a plná svetla. Toľko svetla môže byť len v júli, aj na lúke plnej kvetov a trávy.

Na ďalšej fotografii sedím na lavičke pod orechom a fotograf, Miriam alebo Remo, s hračkárskym fotoaparátom ma fotografujú.

Musím povedať, že som šťastný. Čím som väčší, tým viac darčekov mi prinášajú ľudia, ktorí k nám prídu, aj keď ich často ani nepoznám, okrem samozrejme starej mamy Anny.

Len raz, pamätám sa, bolo to minulý rok, stará mama prišla k nám s jedným pánom, na jeho aute, béžovom Fiate 127. Nevedel som, kto je ten pán. Bol skôr štíhly, dobre oblečený. Chceli ma zobrať na okružnú jazdu. Nechcel som ísť, odmietol som nastúpiť do auta. Bolo tam veľmi teplo, ako v saune. Bál som sa, že má chcú odviezť preč. Začal som zvracať a plakať a neviem čo všetko ešte... chudera stará mama. Keďže ma držala na rukách, na prednom sedadle, musela znášať všetky dôsledky. Snažila sa ma utíšiť, ale kto vie čo si o mne pomyslela. Pán mi podaroval hračkársku pušku, asi aby si ma udobril.

Našťastie to bola iba hračka, lebo inak by som asi urobil masaker. Potom ma uložili na zadné sedadlo, tam aspoň bolo viac miesta. V tom teple sa všetko na mňa lepilo.

Spomínam si na zápach čiernej plastovej koženky sedadiel, rozpálených slnkom. Mal som krátke nohavice a potil som sa. Keď som sa zdvihol, zostal som vždy prilepený k čalúneniu. Akokeby ho namazali lepidlom, aby ma tam udržali.

Tento malý výlet mnou trochu otriasol. Možno preto, že stará mama väčšinou chodievala k nám sama. Vtedy však prišla s tým pánom na aute. Mal som akúsi zlú predtuchu, že prišli preto, aby si ma odviezli preč. Bol by to pre mňa hrozný šok.

Neskoro popoludní sme sa však vrátili domov, k Barbare. Vyskočil som z auta s puškou v ruke, a rozlúčil sa so strarou mamou a s tým pánom. Keď som ich videl, ako odchádzajú na béžovom Fiate 127, odrazu sa dostavil taký melancholický pocit. Bolo mi ľúto, že som sa v aute povracal a že som plakal. Však koniec koncov, prišli ma len pozrieť. Nakoniec som bol rád, aj keď ma kvárila pochybnosť, že ma chceli predsa len odtiaľto odviezť.

V krátkom čase som spoznal rôznych nových ľudí, boli vždy milí a dobrí, ku mne aj k Barbare. Asi ma majú radi, aj keď ich vlastne nepoznám.

Keď je človek malý, dospelí si myslia, že mnohé veci, ktoré sa zdajú bezvýznamné, mu uniknú. Dieťa je však ako špongia. Nasáva do seba všetko, niekedy aj nevedomky. Všetky zažité pocity a nadobudnuté poznatky sa zmiešajú do jedného. Obohatia vás, ale mozaiku nemáte skoro nikdy kompletnú.

To som nečakal...

Často sa hrávam s deťmi z dediny a mnohokrát mám pocit, že ma chránia až príliš, akoby som žil v nejakom sne. Oswald a Waltraud sa tu zdajú byť viac doma, ostatné deti ich medzi seba väčšmi prijali. Ja sa cítim trochu iný, ako cudzinec, aj keď obľúbený.

Pred niekoľkými dňami, boli sme vonku a dohadovali sa ako sa budeme hrať, alebo sme vymýšľali nejaký plán... Ja a Oswald sme pritom spomenuli "našu mamu Barbaru".

Vyskočí jedno z detí a vysmieva sa mi:

"Ale čo to vravíš, však to ani nie je tvoja mama."

Hneď som si ani neuvedomil dosah tejto vety, myslel som si že žartuje. Možno to ani nepovedalo zlomyseľne, deti často nechtiac povedia pravdu. Možno ma len chcelo opraviť.

Robil som ako keby nič, ako keby som to už bol vedel, ako keby to bolo samozrejmé. Oswald sa cítil kvôli tomu nepríjemne a po chvíli sme sa vrátili domov. Už bolo aj dosť pozde, takmer po večeri, slnko začalo už zapadať.

Občas, keď som smutný a cítim úzkosť, aj keď pravdupovediac stáva sa to len zriedkavo, stanem sa ešte viac citlivým a neistým.

V takých chvíľach túžim po objatí a láske mamy Barbary a pýtam sa jej:

"Mami, ľúbiš ma? Ty si moja jediná mama, však že nemám ďalšie mamy." Chcem byť stále s tebou, nech už sa stane čokoľvek.

"Ale áno, jasné, že ťa ľúbim, tu ťa všetci ľúbime, neboj sa. Ja ťa určite nenechám nikam odísť."

Pre mňa je Barbara mojou mamou, je dokonca viac ako mama, je celá moja rodina tu, moje okolie, všetky deti, ktoré sa so mnou podelili o túto "moju rodinu" so mnou. Všetky deti odišli, ja som tu odjakživa, s Oswaldom a Waltraud, dúfam, že tu budem môcť ostať ešte dlho.

Teraz žijem s tým, že pravdepodobne nie som vlastným synom Karla a Barbary, asi ma len adoptovali alebo som im zverený do pestúnskej starostlivosti ako ostatné deti, kto vie prečo?

Kde sú moji skutoční rodičia a kto sú, neviem... vlastne, v podstate ani nechcem vedieť, toto je moja rodina a hotovo.

Občas zachytím nejaký ten signál... Ale nedám sa premôcť horou otáznikov, snažím sa tváriť, ako by o nič nešlo. Láska celej mojej rodiny mi pomáha nemyslieť na to.

Často v nedeľu vystupujeme na Seiserské Alpy. Odvezieme sa tam na Karlovom aute, na žltom Opeli Kadet. Vyzerá ako puding, s ešte teplou kapotou motora, je ako keby bol práve čerstvo uvarený.

Na Seiserských Alpách je krásne. Páčia sa mi Haflingské kone s bielou hrivou. Keď vidím kravy a kone ako sa voľne pasú na lúkach, vyvoláva to vo mne pocit slobody. Kone sú moje najobľúbenejšie zvieratá, majú také melancholické oči. Som šťastný, keď ich vidím ako si užívajú leta v Alpách. Koniec koncov sú to ich prázdniny.

Je tu veľa horských chát, lúk a kopcov, nekonečné stúpanie a klesanie, s výhľadom na vrch Santner masívu Sciliar, sme takmer vo výške 2000 metrov nad morom.

Chodíme na dlhé prechádzky z jednej horskej chaty do druhej, Karl často stretáva svojich známych a priateľov, pri ktorých sa zastaví na slovíčko.

Ja, s Waltraud a s mamou Barbarou sa posadíme na lúku a dáme si desiatu, Oswald sa k nám pridá len čo zacíti vôňu salámov a syrov.

Na Seiserských Alpách ma najviac fascinuje to množstvo zákrut, ktoré musíte zdolať, aby ste sa dostali sem hore. Ale nakoniec tá námaha stojí za to. Keď vystúpite na plošinu, všetko okolo vás vyzerá ako zelený koberec. Zdravý a čistý vzduch vám dáva pocit, že môžete lietať.

Vrátili sme sa domov z Álp. Sme unavení po celodennom pobyte na čerstvom vzduchu. Dám si, aspoň ja, rýchlu večeru a idem hneď spať. Karl a Barbara trochu pozerajú telku, Oswald a Waltraud dokončujú posledné domáce úlohy. Našťastie ja ešte nemusím ísť do školy, nepáčilo by sa mi byť na hodiny zatvorený v učebni a nad hlavou mať rozsvietené umelé svetlo. Ale o nejaký ten rok to čaká aj na mňa.

V noci nás zobudí hlasné húkanie sirény, a nemyslím tým morskú pannu. Neprestajné, uuuuuuuuu uuuuuuuu uuuuuuuu, môže byť tak okolo druhej nadránom.

Je to požiarna húkačka. Vyjdeme všetci na verandu a skúšame niečo rozoznať v nočnej tme.

Vo vzduchu je cítiť štipľavý zápach, malé kúsočky sadzí, ktoré poletujú vzduchom, sa vznášajú a usádzajú priamo pred nami, na zábradlí verandy.

Oheň je blízko, až príliš blízko, cítiť dokonca sálavé teplo prichádzajúce od požiaru. Hodím pohľad smerom naľavo a vidím vysokánske plamene, ktoré sa týčia k nebu, ako nemilosrdne vo svojej žiare spaľujú drevo. Počujem vŕzganie lámajúcich sa trámov, ktoré sa drobia ako kosti.

To naša stodola ide ľahnúť popolom. Počuť revanie sirén, blikajúce požiarne majáky nám prichádzajú na pomoc, cesty okolo údolia sú osvetlené modrými, žltými a červenými svetlami.

Vyzerá to tu skoro ako pri flipperi, alebo na diskotéke s farebnými svetlami. Najväčší problém je, ako zachrániť dobytok v priľahlej maštali od plameňov.

Maštaľ a náš dobytok sú náš chlieb, dávajú nám každodenné živobytie. Bez neho sme úplne stratení.

Našťastie prichádza prudký dážď. Ako keby nám samé nebo prišlo na pomoc. Ešte že nie sú ohrození ľudia.

Stiahne sa mi žalúdok, keď vidím všetky tie modré svetlá, ktoré ním prišli na pomoc. Je to veľmi dojímavé. Keď vidím tváre svojich blízkych, neviem zadržať slzy.

Na prvý pohľad to vyzerá ako prírodné divadlo. Ako nejaký výbuch sopky uprostred noci. Ja, Barbara a Waltraud zostaneme v dome, zatiaľ čo Karl a Oswald, spolu s požiarnikmi idú skontrolovať čo sa vlastne stalo.

O niekoľko hodín je požiar pod kontrolou, ale ten nezabudnuteľný a prenikavý zápach sa tlačí aj do domu, aj keď sme všetko pozatvárali. Chudák Karl, pre neho musí byť smutné vidieť ako sa veľká časť jeho námahy, po toľkých obetiach, za necelú hodinu premenila v popol. Nad ránom sa obaja vrátili domov, aby si oddýchli a zotavili sa z toho šoku. Mne sa našťastie podarilo zaspať aspoň na pár hodín.

Už je konečne ráno, neprší, vidieť už aj trochu slnka, aspoň nás dostane z tej pochmúrnej nálady. Alebo možno lepšie uvidíme, čo zostalo z našej stodoly.

Poobede ma mama Barbara pošle za Karlom a za Oswaldom, aby som im odniesol noviny a desiatu. Sú na mieste katastrofy a ukazujú ho majstrom, ktorí ho budú dávať do poriadku.

Nechce sa mi tam veľmi, mám ešte strach z toho miesta, potom čo som videl v noci ten veľký oheň. Možno ešte horí alebo začne horieť keď tam prídem.

Ale musím povedať, že moja dobrodružná povaha ma núti ísť ihneď a vidieť zblízka, čo sa vlastne v noci stalo. Či kravy a ovce sú ešte celé, alebo či sa upiekli ako na dedinskej slávnosti.

Keď sa opatrne priblížim k miestu, Oswald mi príde naproti. Dám mu noviny a desiatu, už je iste hladný.

Nepochopil som ešte, na čo sú im noviny. Sú to časopisy s obrázkami, aspoň sa mi zdá.

Zdvihnem pohľad smerom k streche, ktorej už niet. Zostala len kostra z najhrubších trámov. Sú všetky čierne a obhorené, vyzerajú ako stavba z uhlíkov, vytvorená nejakým nepochopeným a rozmarným umelcom.

Kvapky vody, visiace zo všetkých strán, akoby sa nevedeli rozhodnúť, či padnúť do prázdna. Ako keby trpeli závratmi. Štipľavý zápach lakovaného dreva, zhoreného a mokrého, sa šíri zo všetkých kútov. Zapamätám si ho asi do konca života.

Počas môjho krátkeho života, som určite nezažil udalosť, ktorá by ma viac šokovala a ešte nás ja zobudila uprostred noci. Dni sa vlečú pomalým tempom. Neviem ako sa rozhodli, či znovu postaviť stodolu alebo vymysleli niečo iné. Keď najbližšie stará mama príde, určite jej budem mať o čom rozprávať.

Už sú to dobré dva týždne, čo tu naposledy stará mama Anna bola. Teraz ešte aj tento požiar. Určite odložila kvôli tomu aj najbližšiu návštevu.

Prešli dni, ba aj týždne a po starej mame ani ani slychu. A to mi robí starosti, pýtam sa mamy Barbary:

„ Kedy k nám znovu príde stará mama? Už je to dlho čo u nás nebola.“

„ Ah, neviem, ešte mi to nepovedala. Hovorila som s ňou nedávno a nevedela mi ešte povedať kedy bude môcť prísť.“

„ Dúfajme, že príde. Myslíš, že je všetko v poriadku? Hádam sa je nič nestalo?"

„ Ak sa niečo dozviem, určite ti to ihneď poviem. Ale neboj sa, asi len malá veľa roboty, veď vieš, že je teraz zber úrody.“

Z ostatných detí, ktoré tu boli toto leto, už tu nezostal nik. Ešte tak 2-3 týždne a je po lete. Oswald a Waltraud sú stále v škole, od rána až do popoludnia. Karl je celý deň zamestnaný v maštali a poobede si na pár hodím zdriemne na gauči.

Takže ráno sme, ja a Barbara, stále sami doma alebo v záhrade, keď je čo robiť. Slnečnice sú otočené už k zemi, všetky semienka, v kruhu v strede, medzi vyblednutými žltými okvetnými lístkami im už dozreli.

Ráno sa idem často hrať na námestie. Alebo sa idem poprechádzať okolo nášho domu. Jeden náš sused má krásnu záhradu, tam chodím rád. Je tam cítiť vône všetkých možných rastliniek a kvetín, čo tam rastú. Majiteľ mi dovolí vstúpiť do záhrady, kedy chcem. Vchádzam cez čiernu bránku z kovaného železa, plnú elegantných ornamentov, špirál, ruží a ďalších kvetín.

Úzkou cestičkou vyloženou tisíckami malých bielych kamienkov sa vyberiem na prechádzku. Celá je lemovaná kovovými oblúkmi, pokrytými popínavými rastlinami a veľkými farebnými ružami. Ružové, červené, biele, žlté. Keď prejdeš okolo nich cítiš tu opojnú vôňu. Je to ako na cestičke rôznych vôní a exotických rastlín, paliem.

Občas pri okrajoch stretnete sošky veselých trpaslíkov, malých sadrových srniek a fontánky s vodnými hrami. Ako by som bol v nejakej rozprávke. Ani sa mi nechce z nej von. Posadím sa na lavičku a hompáľam nohami. Myslím pri tom na to, prečo ešte stará mama neprišla.

V sobotu je obyčajne deň, kedy ma Barbara dôkladne okúpe v plastikovej vaničke na kuchynskom stole.

Dnes je pondelok ráno a viem, že nemusíme nikam ísť. Vyjdem z rozprávkovej záhrady, zatvorím bránku s kľučkou, ktorá sa nedá dobre zatvoriť.

Majiteľ tam asi natrel príliš veľa farby. Preto sa zámok len dotkne bránky a nezatvorí sa úplne. Takže bránku len privriem.

Ani som sa veľmi neušpinil. Len som sa prechádzal a posedel som si na čistej lavičke, takže sa nemusím ani umývať.

Zavolám na Barbaru, aby som jej povedal, že už som tu:

„ Mami, už som tu, obed je už hotový?“

Nepočujem odpoveď, vojdem cez bránku, pomaly ju zatvorím. Ani táto sa nedá dobre zatvoriť, je trochu zhrdzavená. Otvorím dvere do domu a vojdem. Dám si dolu topánky a mama Barbara mi prichádza oproti, z kuchyne a objíma ma.

Zoberie ma na ruky a niekoľkokrát ma pobozká:

„ Viem že ma máš rada, ale stalo sa niečo?“

„ Rada ťa bozkávam, vieš, že ťa mám stále rada.“

Trochu ma prekvapila, len som sa išiel trochu hrať na dvor. V jej objatí cítim, že čosi nehrá. Na líčkach jej vidím starosti, melanchóliu a smútok, slzy len z ťažka zadržiava a snaží sa na mňa usmievať.

„ Teraz voľačo zjeme a potom ťa oblečiem, lebo musíš odísť s Karlom. Odvezie ťa niekam na aute.

„ A kam musím ísť? Ja chcem zostať tu, nemal som nikam ísť. Ideme len na zmrzlinu?

„ Áno môžete ísť na zmrzlinu a potom neviem.“

Ja zjem len trochu. Ona takisto. Už nás aj hlad prešiel. Uprace stôl a ide zobrať vaničku, aby ma okúpala. Začína to byť akési čudné. Nie je ani sobota a neušpinil som sa. Postaví vaničku s vodou na stôl. Som vystrašený, akosi mi to všetko smrdí ale premôžem sa a nedám nič najavo. Vravím jej:

„ Mami, ja sa idem znovu hrať na dvor, už nie som hladný.“

Odrazu začnem vidieť všetko akési zahmlené a rozmazané. Nie, to neprší vonku na okná. To po mojej tvári stekajú slzy, teplé a veľké ako lieskovce. S námahou, medzi vzlykmi, hovorím. Ona mi odpovedá:

„ Nie, teraz sa nemôžeš ísť hrať, možno neskôr. Musím ťa umyť a obliecť, Karl ťa odvezie do Bolzana.“

Silno sa objímeme, ako by sme sa nevedeli od seba ani odtrhnúť. Jej slzy mi stekajú na ramená, ktoré sa zmáčajú materinskou láskou.

Sedím v žltej vaničke a Barbara mi prechádza hubkou po ramenách. Potom mi ňou prejde aj po tvári, po očiach, aby mi zotrela slzy. Dokonca sa jej podarí rozosmiať ma, každý jej pohyb hubkou po mojom tele je pohladenie na rozlúčku.

Ešte celkom nechápem, čo ma čaká, ale určite to nie je nič dobré. Myslím, že nadišla tá smutná chvíľa, ktorú som nechcel nikdy zažiť.

Musím opustiť tých, ktorí sú pre mňa mojou rodinou, celým mojím svetom.

Začína mi byť jasné, že aj ja, ako iné malé deti, som tu bol len v pestúnskej starostlivosti, na takmer 5 rokov a teraz nadišla chvíľa kedy musím odísť. Do Bolzana, alebo neviem kam.

Vychádzame z nášho domu s taškou, ktorú Karl položí na zadné sedadlo. Nie je veľmi veľká a tak sa utešujem, že sa asi čoskoro vrátim. Aspoň táto malá nádej, o ktorú sa rád opriem. Rozlúčime sa s mamou, oči má plné sĺz. Keď sa posadím do auta, nedokážem sa už ani pozerať na náš domček. Celou cestou do Bolzana si želám, aby som bol preč len na jeden deň a večer sa mohol vrátiť domov s Karlom.

Počas cesty ja a Karl takmer nerozprávame. Len občas nejaké to slovo. On síce nie je veľmi výrečný, ale viem, že ani nemá veľmi vôľu rozprávať. Keď už prehovorím, tak sa ho spýtam:

„ Kde pôjdeme v Bolzane? Ku starej mame?“

„ Ideme do Bolzana, musíš teraz zostať tam, čaká na teba tvoj otec.“

V duchu si pomyslím: môj otec? Myslel som si, Karl, že ty si môj otec. Ak je Barbara moja mama... Aha, tak ona asi nie je moja mama...

Prídeme do dedinky pri Bolzane. Zídeme dolu bočnou cestičkou. Karl zaparkuje svoje auto, žltý Opel Kadet, na ľavej strane cestičky. Povie mi, aby som počkal v aute a ide zazvoniť pri vchode do domu, ktorý je sotva vidieť medzi konármi veľkého smreku.

V duchu si pomyslím, že by to mohla byť príležitosť na útek a návrat domov, ale ublížil by som Karlovi. A to by som nikdy neurobil. Je mi jasné, že o chvíľu už neuvidím ani jeho. Odíde na svojom aute a nechá ma tu s neznámymi ľuďmi. Začínam už trpieť nostalgiou, stiahne sa mi hrdlo, najradšej by som ušiel. Mohol by som otvoriť dvere a schovať sa do kufra. Tak by ma Karl nenašiel, vrátil by sa domov a odviezol so sebou.

Aha, už sa vracia, vyjde von cez bránku a nasadne do auta.

„ Nikto nie je doma, záhradník mi povedal, že sú všetci na poli, ideme sa tam pozrieť.“

Ideme k poliam. Je tam veľa jabloní so žltými a červenými jablkami. Je ich fakt veľa, ale veľmi ma to teraz nezaujíma. Zahneme doľava, pomaly pokračujeme cestou, na ktorej je plno dier a blata. Opel Kadet sa zastaví. Karl mi vezme tašku zo zadného sedadla. Nechce sa mi von z auta, akosi sa hanbím. Karl sa pozdraví pánovi a za ním vidím prichádzať moju usmiatu starú mamu, ktorá ma objíma a hladí.

„ Ahoj, stará mama, konečne ťa vidím. Prečo si k nám už neprišla na návštevu? Musela si pracovať?“

„ Áno, miláčik, nepodarilo sa mi už prísť za tebou, ale vedela som, že ťa tu teraz uvidím.

Ešte dobre, že som tu stretol ju. Aspoň viem, s kým tu budem. Veď nepoznám nikoho z týchto ľudí. Karl sa nahne ku mne a pozdraví ma. On je človek z hôr a je jasné, že nemôže veľmi ukazovať na obdiv svoje city. Ale je mu ľúto, že ma tu musí nechať a odísť preč sám. Aj keď sa všemožne snaží, aby to zakryl. Je taký dobrák, že by neublížil ani muche. Je stále pokojný. Srdce mi plače, keď ho vidím odchádzať.

Ja som celý deň niekde bokom, aj keď blízko starej mamy. Sedím na zemi a pozorujem ju ako zbiera mrkvu, baklažány a rajčiny.

To ma trochu rozptýli a už sa necítim až taký opustený, keď som pri nej. Ten pán, čo nás privítal je syn mojej starej mamy. To je ten, čo má béžový Fiat 127. Teraz si spomínam, vidím aj auto pri dome. Takže pán Remo je môj otec.

Neverím tomu veľmi. Mám už Karla, a teraz ešte aj Remo, sú dvaja? Čudné... Tu všetci usilovne pracujú. Oberajú jablká, marhule, slivky. Stará mama zbiera rôznu zeleninu a je tu aj Remo.

A Miriam, pekná pani s elegantným účesom, ktorá ma prišla pozrieť spolu s Remom na moje 3. narodeniny, keď mi podarovali hračkársky fotoaparát. Fotografie, čo mi ukázala Barbara, na ktorých zbieram kvety pre ňu a pre Miriam.